30.12. 2005- cca 19.45h
„Lenka ja fakt neviem jak to dopadne, tie kalamity, šak si to zober... ja mám v hlave furt len to ako hovorili v TV- výhybky sú zamrznuté.“
„Ja len dúfam, že nám to vyjde. Nechcem byť na Silvestra doma. Už to vidím- na zdravie mami! Wow a budem tam fičať so starými na Abbu.“ Povedala smutne Lenka a ja som len ticho zlepovala perníky džemom.
„Ja som ako optimista, ale...“ začala som no môj otec ma prerušil.
„S tým, že tam pôjdete sa môžete rozlúčiť. To nemáte nejaký plán B?“ spýtal sa a my dve sme sa na seba len zúfalo pozreli.
„Plán B?“ nechápala som.
„Ale šak my nemáme plán B!“ povedala Lenka a obe sme sa začali smiať. No vtedy to bol len zúfalý smiech, ktorý mal asi utlačiť náš strach, že do Jánov nepôjdeme...
Keď Lenka odo mňa neskoro večer odišla začala som sa baliť a stále som pozerala von aká je chumelica. No my tam proste ideme.
31.12. 2005- cca 6.30h
Do rána napadla nová vrstva čerstvého snehu a mne sa vôbec nechcelo z postele. Bolo len 6.30h a ja som v kuchyni plnila termosku horúcim čajom. Spravila som nám dáke jedlo a pobalila si ostatné veci. Sedela som pri okne a pozerala ako padá posledný sneh. Autobusy šli strašne málo a tak sa mi otec ponúkol či by som nepotrebovala odviesť. Jasné, že som to prijala, ale keď som videla ako môj brat musel roztláčať na ulici auto, nebola som si istá či sa na stanicu dostanem včas.
Nakoniec všetko bolo v pohode a ja som sa na stanicu prišla dokonca skôr.
„A nerob tam bordel.“ dodal otec keď mi podával z kufru veci.
„No jasné...šak ja viem.“ dotakala som a čakala kým odídu. Potom som už šla na stanicu kde som čakala Lenku. Obzerala som si ľudí ako je mojim zvykom no najviac som vyhliadala oranžovú bundu, ktorá pravdaže meškala.
„Ahoj Jarka! Si tu dlho? Fúúú sorry, že meškám, ale šak vieš jak je to...“
„No dobre teda. Poďme si do vlaku nájsť dáke samotné kupé za chvíľu to ide.“
Ku podivu bolo veľmi málo cestujúcich do smeru Malacky-Kúty no nám to len vyhovovalo. Sadli sme si do prvého kupé a spokojne sa vyvalili na sedačky.
„Tento pocit mám fakt rada. Sme proste už vo vlaku a všetko je tak ako má byť.“ Poznamenala som a Lenka prikývla.
„Jasné, som úplne rada, že nám to takto vyšlo.“
„Boha Lenka, vždy keď si spomeniem ako som kupovala lístky prvý krát do Jánov. Jaká haluz, no aj úplný trapas.“ Pokračovala som s úsmevom na tvári a Lenka už vedela čo bude nasledovať „... že 3 lístky do smeru Malacky-Kúty... ty vole ona na mňa čumela jak na debila, ľudia za mnou čakali a to čo od nej chcem som jej zopakovala aspoň 2 krát. Nakoniec vieš jak som sa vykoktala...“
Spomínali sme ešte pár zážitkov, dali sme si každá čajík a schálovali dve žemle. Boli sme strašne unavené a Lenka povedala, že zaspala až neskoro v noci.
„Akože holka, ja som zaspala až o 3.00h ráno lebo henten dilino...“
„Matúš?“
„A kto iný. Ne, akože nechcem byť sviňa, ale nasral ma. Šak vieš ako to bolo s tým ich cestovaním. A nakoniec jak som im volala nech ostanú v tom hoteli šli ešte večer na cestu a zapadli.“
„Ty kokso a stalo sa im niečo?“ spýtala sa.
„Asi ne, ale teraz sú ešte stále tam.“
„Ne, fakt nenervuj sa nad tým.“ Povedala s úsmevom a vytiahla si mobil.
„Najlepšie na tom, že mi napíše sms-ky v takom znení, že on chce byť so mnou a aby som nešla do Jánov. Dobre vedel, že sem idem...“ rozhnevane som povedala.
„My máme teda chlapov.“ Poznamenala Lenka a obe sme sa len tak pousmiali nad tým ako si nás „chránia“.
Ľahla som si a pozerala sa na celé kupé. Cesta nám ubiehala pomaly až sme zaspávali a to sme si fakt nemohli dovoliť. Nemohli sme riskovať, že sa odvezeme do Kútov, alebo zase splašené vystúpime v Závode ako minule. =)
„Hen- kukaj tu sú popolníky.“ Povedala som nadšene.
„To akože si môžeme zapáliť?“
Vyšla som kupé a naozaj tam bola nálepka cigaretky. Zasmiala som sa a povedala som to Lenke. Ona vytasila balíček Cameliek a ja som si s ňou zapálila.
„Typujem, že chalani o tomto nevedia.“ Zasmiala som sa a pozrela na Lenku.
Ona si zaslúžene potiahla a prikývla. Videla som jej zasnený pohľad a k tomu nebolo čo dodať.
Po chvíle sme pravdaže zaspali. Milujem spanie vo vlaku. To je proste paráda...
Zobudilo ma až zastavenie a aj Lenka sa prebudila.
„Asi sme len v Malackách, je tu veľa tých nákladných vlakov.“ Posúdila som a pozrela von oknom.
„Myslíš? A vlastne asi hej.“
Nakoniec sme mali pravdu, ale pre istotu sme už nespali. Keď sme boli v Jánoch vystúpili sme a nadýchli sa čerstvého vzduchu. Bola to krása. Plno snehu...a nikto nikde-to už pekné ani nebolo.
„Nikomu sa nedá dovolať!“ pripomínala mi stále Lenka a to bola naozaj ťažká –situation on the station-
Nastalo núdzové riešenie a tak som volala Ďuriho mame.
-„Dobrý deň, my sme Ďuriho kamarátky. Je on doma?“
-„Áno, áno, ale spí. Počkaj dám ti ho.“
-„Ďuri???“
-„No co jé?“ zavrčal asi nahnevaný, že sme ho zobudili.
-„Šak my už sme tu!“
-„Kde tu...“
-„Šak v Jánoch!“ povedala som nervózne, ale snažila som sa udržať na uzde.
-„Tak dzite zatim k Holenkovi.“
-„Tebe šibe?! My sa musíme zložiť, je tu zima a...“
-„Dzite tam, ja tam za hodinku dojdem.“
-„Ne, ne...my nejdeme k žiadnemu Holenkovi!“ povedala som dosť nahnevane a Lenka nechápala z toho kam nás posiela.
-„Tak ja nevím.“ Povedal zjavne tak ako keby mal všetko na saláme. Šak asi aj mal.
-„Tak on neví.“ Zavrčala som a po dlhom dlhom rozhovore povedal aby sme šli k nemu.
To nás pravdaže zachránilo a tak sme šli na Riadok 50.
„Ahojte baby.“ Privítala nás Ďuriho mamina s úsmevom ako vždy.
„Dobré ráno.“ Pozdravili sme ju.
Spoza dverí sme videli zvedavého tatina a ten jak nás uvidel- akoby sa aj potešil.
„To idem Juráša aj zobudiť keď ste tu.“ Navrhla jeho mamina, ale my sme ju odhovorili. Šak načo...nech spí- čaká ho dlhá noc. Pomysleli sme si určite obe.
Zaviedla nás do izby pre hostí, ktorá nám už bola dávno známa a tam sme sa zložili.
„Ideme ho aspoň pozdraviť, ne?“
„No jasné.“ Súhlasila Lenka a potichu sme vošli do Ďuriho izby. Mal tam úplnú tmu ako vždy a čupli sme si pri jeho posteľ.
„Ďurííí, ahoj...“ povedala som potichu a usmievala som sa pri tom. Rozcuchala som mu vlasy ako je mojim zvykom a potom aj Lenka ho akoby poloobjala- bo v tej jeho spiacej polohe sa viac nedalo. On si niečo zašomral a prevaľoval sa ako malé šteňa. Nechali sme ho teda spať a šli do obývačky k jeho tatkovcom.
Ja som stále nevychádzala z úžasu aký majú úžasný dom a obdivovala ich vianočnú výzdobu. Vonku sa chumelil sneh a za ich záhradou prechádzal vlak. Taká ešte vianočná pohoda. Jeho mamina nás ponúkla kávou, ktorú som zo zdravotných dôvodov nevypila a pravdaže koláčikmi, ktoré boli fakt, že mňam! Kecali sme a tatino nás začal natáčať (trochu trapas) , ale brali sme to všetci s dávkou humoru. Pár krát sme sa sfotili a potom sme len počuli ako „niekto“ schádza dolu schodmi. Rukou si pretrel tvár a ospalo na nás pozrel.
„Nazdar.“ Zadrel ešte úplne mimo.
„Ahoj...“ pozdravili sme ho všetci zborovo.
Po nejakých ranných úpravách si k nám sadol do obývačky a potom sme tam boli len my traja. Blížilo sa pomaly k obedu, čo bolo celkom fayn, bo mňa osobne tá cesta zo stanice BA sem, trepanie sa pešo cez sneh s taškami až k Ďurimu dosť vyčerpala, no skôr vyhladovala. Neviem ako Lenku, ale keďže sme sestry tak mala asi rovnaké pocity. Asi o hodinku sme sa napapali a zaliezli hore do izby. Ďuri nám púšťal hudbu, hral na gitare a vykecávali sme o pocitoch, ktoré sprevádzali našu radosť z toho, že sme opäť v Jánoch. Malé napätie z očakávaného večera sa stupňovalo a ja som sa už naozaj nevedela dočkať.
„Počuj Ďuri, ja ti niečo musím povedať.“ Povedala som vážne.
„Co jako? Je to neco zlé?“
„No, dosť...“ aj Lenka mi pritakala, ale Ďuri nechcel uveriť tomu, že sa niečo vážne stalo. Bohužial bolo to tak.
„Vieš, ono, ja nechcem aby si sa hneval, ale ja som...proste zabudla tvoj darček doma.“ On nechápal a zasmial sa.
„Boha, ja už, že neco sa stalo...fúúú.“ Bola som na jednej strane rada, že to takto zobral a zároveň neuveriteľne nasratá sama na seba bo som to zabudla doma.
„A co ty jako...s Motákem?“ spýtal sa Ďuri a pridal aj ten jeho smiech.
„Čo by som mala...šak len...“
„No jako ty´s byla s ním tam u vás.“
„Jáj, tak. No hej boli sme si kúpiť spolu tie boty a potom sme šli do KGB-éčka. Jéééj bolo úplne v super...sme kecali a proste pohoda.“
Debata o každom obyvateľovi Jánov za tak mierne zastavila až pri mene- Koky-. Okolo toho mena bolo mrte špekulácii po záťahu u Janíka (august 05´)... a ja som sa len snažila zmeniť čo najskôr tému...
„Áááá, no Jeanette bude tam aj Koky...“ a zase hurónsky smiech. (Fakt „ha-ha“)
Zamyslela som sa a spomenula som si na ten pocit, ktorý som mala keď som Kokyho videla prvý krát (nebudem rozoberať).
Ale šak čo, bude to v poho...konečne sa možno zoznámim s Fafom a určite spoznám plno fayn ľudí...pomyslela som si. Čas nám síce plynul pomaly no nakoniec sme sa dočkali šiestej hodiny a vychystali sme sa von. Ďuri „sľúbil“ rodičom, že sa neožere a že nebude robiť bordel- no neviem. Jimmy Práskač ťažko zakryje svoje rebelské mafiánske pudy. =)
Šli sme teda zasneženou dedinkou smerom ku kostolu cez Zámockú ul. a udali sme smer k chalanom.
Šli sme najprv okolo Ostrej Píly a tam sa k nám pridal na pár metrov aj nejaký chalan. Mal čapicu a s Lenkou sme nevedeli identifikovať kto to je.
„Ale je v pohode...jako je pekný, ne?“ spýtala som sa jej potichu.
„No hej...ale neni to...“ potom sa zasekla, ale aj tak sme neprišli na to kto to bol.
„Tak v X-ku. Nazdar.“ Pozdravil nás a odišiel jednou z uličiek.
„Ďuri? Kto to bol?“ opýtala som sa ho keď už bol dotyčný ďalej. Ďuri sa začal smiať a myslel si, že si s Lenkou robíme srandu. My sme na seba nechápavo pozreli a potom sa Ďuri vznešene vyrovnal.
„To byu Fafex.“
...................aha..............trapná chvíľka, ale stáva sa... Hlavou mi najprv šlo, že jak je možné, že som ho nespoznala...šak som bola na koncerte, v kuse som na ich stránke a teraz toto...výpadok jak hovado. Za všetko môže tá čapica. Pomyslela som si. (no Lenka je jediný svedok toho, že s identifikáciou Fafa mám problémy už len po jedenej borovičke)...
Moje myšlienky sa zastavili v momente keď sme boli pred Danovým domom a zároveň vyšiel von aj Peťo Štóra. „Mierne“ sme sa guľovali a keď som schytila od Ďuriho poriadnu šupu do tváre vzdala som sa. Obehli sme si už v 5-člennej zostave pár ulíc a zastavili sa pri vinárni. Chalani nás poprosili aby sme im išli kúpiť cigy,ale majiteľka nás slušne poslala do P-čka tým že povedala: „Máme zavrite.“
Hneď na to sme stretli Ďuriho rodičov na Silvestrovskej prechádzke a potom sme cez cudziu záhradu prišli k Drgymu. Zaklopali sme mu na dvere a dohodli sa na fakt milej veci - napadlo to Lenku- šak jedine. =) Drgy otvoril dvere a my sme všetci začali spievať: „Nesiém vám novinu, počúvajte...“ koleda asi neuspela a Drgy nám zavrel pred nosom. Začali sme sa smiať a zároveň silno búchať na dvere. Medzi tým Drgy vošiel do kuchyne a Janík sa ho „nevedomky“ spýtal kto to za tými dverami asi môže byť.(Po 2-och minútach nám otvorili.)
Zložili sme sa v kuchyni a otvorili si pivká. Potom sme dali Janíkovi darček a bol strašne rád. To sme asi ani nečakali. Keď došiel aj Marošško dala som si chlebík s maslom a medom a vysadla si na linku. Pozerali sme TV- akože vtipné silvestrovské relácie- no čo už.
Bolo pomaly 20.50h a my sme sa vybrali von. Smer bol jasný- jedine XXL. Žalúdok sa mi stiahol na veľkosť vlašského orecha a plná očakávania som spolu s ostatnými vošla dnu. Moje prvé dojmy boli veľmi príjemné. S Lenkou sme sa hneď zašili za dvere k prvému stolu. Ovládol nás trochu negatívny pocit z toho, že vyše polovicu ľudí nebudeme poznať, ale po príchode ďalších chalanov to z nás pomaly opadávalo. Okolo 21.15 tam už bolo dosť ľudí a Mária si sadla hneď k nám.
„Nazdááár baby!“
„Ahoj.“ S úsmevom sme ju pozdravili. Bola som mrte rada, že je tam aj ona.
„A kde máte tú tretiu? Tú Paťu?“
Ja som sa pozrela na Lenku a ona tak isto na mňa. Vysvetlili sme jej teda čo sa medzi nami stalo, že sme pohádané a ona nás povzbudila, že to bude v pohode... no ale opak je zatiaľ pravdou. =(
Museli sme dať z hlavy zase smutné pocity a tak sme si objednali prvé veľké, krásne zlaté a chutné pivo. Pripili sme si a po pár minútach sa zase otvorili dvere. Stačilo mi keď som videla žltú šiltovku a už to vo mne blblo.
„Drgy uhni.“ Šťuchla som mu do nohy, bo mi sedel vo výhľade a naklonila som sa aby som ho videla. Drgy sa na mňa nechápavo pozrel a napil sa piva.
„Jarka?“
„Čo je?“ otočila som sa na Lenku a tá len pokrútila hlavou.
„Nazdar.“ Pozdravil nás Koky, čo som nečakala, ale bola som tomu veľmi rada.
„Jáj, nech už dojde aj Moták. Lenka akože úplne vás chcem predstaviť. Uvidíš on je úplne super.“ Povedala som a asi 10 minút na to došiel aj on. Ja som vyskočila a zvítala sa s ním silným objatím. Popohnala som Lenku a predstavila ich. Šak Moták už bol oboznámený kto to je tá „malá“ Lenka (s veľkým srdcom).
Akcia v eMeSJé sa vyvíjala nehorázne fantasticky a po tanci na Gentlemana a Boba Marleyho som Lenku „pozvala“ na Metaxu. Pridal sa k nám aj Janík a alkohol, ktorý nám doprial „dotknúť sa slnka“ nám ešte viac rozbúril krv v žilách. My sme si úplne najviac fičali a všetci, všetci tancovali a furt niekto s niekým iným. Bolo to super. Občas to už chcelo pauzu a tak som sa strčila na sedačku kde bol za stolom Peťo, Ďuri a Holub. Mali vážnu debatu o –RODINE- (asi každý vie aký význam má to slovo) tak ja som si len zapálila cigu. Otočila som sa k slečne na druhej strane a pri zistení, že je to Fafová priateľka Lenka* hneď sme sa zoznámili. Prisadla si aj jej sestra Katka a nemohla som si odpustiť poznámku, že sa strašne moc podobajú. Chvíľku sme sa rozprávali o momentálnej akcii a pocitoch aké sme z toho všetkého mali.
Keď som odišla- hneď som Lenke povedala s kým som sa zoznámila a poznamenala som, že sú to milé holky.
„A s Fafom si sa vlastne už rozprávala?“ spýtala sa ma.
„Bohužial ne, a myslím si, že sa k tomu asi ani nedostanem.“ Pozrela som sa na neho a s rukou prehodenou okolo Lenky* sa zabával.
Bolo to proste tak, že som ho nechcela moc „otravovať“. Stále mal okolo seba dáku spoločnosť a ja som sa tam nemohla len tak pridať.
Čas sa blížil k pol noci a ja som bola strašne zvedavá ako privítame Nový rok. Tancovali sme a tancovali a...bolo to proste úžasné. Neskôr ku mne došla zlatá holka (Martinka) a sťažovala sa mi, že sa obliala pivom.
„Jééé, z toho si nič nerob. To ti uschne a doma to vyperieš.“ Usmiala som sa a ona sa začala smiať. Boha- bola úplne zlatá...
„Tak dobre teda.“ Povedala spokojne Martinka a tancovala spolu s Katkou a Lenkou. To sa asi ani nedá opísať aký sú tam všetci milý a neuveriteľne dobrý.
Keď som asi o 23.00 išla na WC prekvapil na húfik ľudí, ktorý stál na schodoch a jeden z nich- nevedela som kto to bol- hral na bongu. Proste úplne tam dával a všetci ho žrali. Ja som sa pridala k Márii a do rytmu sme spolu tlieskali a bavili sa... Trvalo to minimálne 15min a keby som nebola až tak smädná nevrátila by som sa tak skoro hore. No opustila som veselú smotánku a Tomáša- Hits from the bong- ako mi objasnil Koky... Vrátila som sa hore kde to vrelo a na barovej stoličke hneď oproti dverám sedel Koky. Ja som sa usmiala a prešla okolo neho k môjmu pivu. Napila som sa tak ako nikdy a chcela ísť tancovať-vyblázniť sa ešte pred Novým rokom jak sa patrí no Koky sa ma ujal a začali sme sa rozprávať. Najprv sme spomenuli koncert v Propíku a spoločne sme sa pohoršovali nad tým, že bolo úplne nefér keď fízli zatrhli akciu a ani sme si nevypočuli Rara Avis- vlastne vďaka nim to celé bolo. Témy sa striedali bez toho aby na seba nadväzovali a ja som nemohla odtrhnúť od neho pohľad... Mal pekne lesklé oči a bolo aj vidieť, že 3x triezvy nie je.
„Ináč, jak ťa napadlo napísať ten článok na supermusic?“ pripomenul s úsmevom a ja som sa vtedy chcela prepadnúť pod zem.
„Čo ja viem, šak tak to bolo.“
„Podľa mňa si to prehnala. Myslím tým jak si ma tam opisovala.“
„Ne,ne,ne...vôbec som to neprehnala. Proste tak som to tedy brala...a vlastne aj berem.“
Spoločne sme si ešte raz pripomenuli tú situáciu ako nám vtrhli do izby keď sme spali a zasmiali sme sa na tom.
„Asi by sme mali už ísť.“ Navrhla som keď sa už všetci zgrupovali pred X-kom s fľašami šampusu. Zišli sme sa tam teda všetci asi 10 minút pred pol nocou a už sa aj otvárali fľaše. Chalani ich riadne zatriasli a „striekali“ to na každého. Či sme chceli alebo nie každý bol mokrý jak myš. V živote sa asi tak „kúpať“ v šampuse nebudem( možno na Silvestra 07´) – znie to zvláštne.
» z 31.12. 2005 na 1.1. 2006 «
Potom z každej strany znelo len „...5-4-3-2-1-0!!!“ Každý každého objímal, bozkával a prial krásny Nový Rok. Ja som si prvá schytila Lenku a dlho sme sa objímali.
„Ja som tak šťastná!“
„Aj ja Jarka!“
„Toto je úplne najkrajší Silvester na svete!“ kričali sme obe.
Až sa mi slzy tisli od šťastia do očí a potom bol už čas zapriať Nový rok aj ostatným. Úplne úplne všetkých som vyobjímala a to bolo niečo neuveriteľné. Nedalo sa to porovnať s minuloročným Silvestrom keď mi babky z celej dediny vinšovali dobré známky v škole...
„Šťastný Nový Rok! Šťastný Nový Rok a ZELENÝ!“ kričala Lenka do každej strany a upíjajúc z fľaše šampusu ma objímala asi po stý krát.
Ja som znovu do radu tiež objala každého asi 5-ty krát a hodila som sa do náruče aj Petre - neskôr som zistila, že je to fakt super ženská. =)
„eMeSJé! eMeSJé! eMeSJé! eMeSJé!“ kričali malé skupinky držajúce sa za ramená, skákajúce v snehu. Tak ma lákali, že som sa pridala a výkriky nás všetkých museli postaviť celé Jány na nohy ešte aj o pol jednej ráno.
Bolo to úžasné. Vtedy som bola šťastná. So všetkými tými ľuďmi a tá atmosféra sa proste nedala opísať. Sama som z toho bola mimo...ale pekne. Vrátili sme sa teda dovnútra a tam to vrelo.
„Už je vlastne 1.január holka.“ Poklepala som Lenku na ramene a ona sa zasmiala. Upili sme si každá z piva no pomyslela som si, že už mi aj stačí. Tie tri pivá s Metaxou...nechela som moc preháňať. Ešte bol pred nami celý večer...alebo ráno? =)
Dlho dlho som prosila aby zahrali Sex Pistols- Anarchy in the U.K. a keď som to zrazu počula úplne naplno a všetci sa nahrnuli na parket, skákali a spievali snažila som sa aj ja úplne z mojich posledných síl spievať. No moje hrdlo, ktoré som si vykričala vonku formou eMeSJé už pomaly nezvládalo ku koncu pesničky.
Tak toto bol zážitok. S tou pesničkou je proste spojené strašne veľa a vedela som, že to asi urobí radosť každému keď sa zahrá. Po nej som si sadla a zapálila novoročnú cigu.
„Keby to takto bolo stále, že?“ spýtala sa ma Lenka.
„No jasné...a aj bude. Šak ako na Nový Rok tak po celý rok.“
„E-éj, ale dúfam, že nebudem celý rok bez Rudieho.“ Zasmiala sa Lenka.
„Tak zas do slova to asi nebude.“ Uistila som ju... =)
„Nejdeš trochu na čerstvý vzduch?“ navrhol mi Koky a Lenka sa vrátila zase na parket. Ja som teda šla, šak už sme boli v kuse 2 hodiny zavretý v tom istom priestore. No to som sa snažila sama sebe hovoriť výhovorky aby som nemala blbý pocit, že s ním niekam idem sama. Nechcem predsa pobúriť verejnosť.
Zišli sme dolu ku vchodu, ale bolo zavreté. Sadla som si teda na radiátor a Koky vedľa mňa. Rozprávali sme sa, zapálili si a on neustále popíjal z fľaše šampusu. Fakt som čakala len na moment keď si sám povie- dosť, alebo obsah fľaše sa konečne minie. Preložil si ruku cez moje ramená a oprel sa o mňa. Ja som sa zasmiala a z tej pekne pripitej atmosféry ma vyrušil len pád fľaše z Kokyho ruky hneď vedľa radiátora. Tak teraz má asi dosť. Pomyslela som si. =)
Už si asi ani neuvedomoval ako má ovládať svoje telo a stále viac a viac sa o mňa opieral. Ja som to zvládala s dávkou humoru a vždy ma tak trochu povzbudilo objatie za objatím. Keď som však cítila vibrácie jeho žalúdka už to nebolo také pekné...
„Koky je ti zle?“
„Nee...ne...ehm...neni....“ povedal prerušovane čo ho trochu napínalo.
„Radšej choď na záchod.“
„Ne, mne je dobre.“
„Ne. Neni ti dobre a ani tak skoro nebude.“ Nadvihla som ho, že ho tam nejak dopravím, ale v tom momente sám naštartoval a vybehol po schodoch hore. O pár minút sa vrátil celý mokrý a vysmiaty. To som tam už bola s Lenkou a Janíkom. Zase si prisadol a spolu sme si zapálili. My traja hotelieri sme mrte dávali po francúzsky a strašne sa na tom bavili. Bolo to super. Kecali sme samé blbosti, ktoré na seba ani poriadne nenadväzovali, ale vyznelo to dobre.
„Je suis dans la piscin.“ Zadrela Lenka.
„Oh, oui, oui...“ pritakala som jej a začali sme sa strašne smiať.
„Que?“ nechápal Janík, ktorý nahodil ksichtík vážneho pána. Ja s Lenkou sme potom komolili angličtinu- francúzštinu a nemčinu. Potom sa pridal aj Koky a začal tak rýchlo, že som nezaregistrovala ani jedno slovo.
„Je ne parle pas deuch. Mais je vois - Ich liebe dich !“ odpovedala som mu a túto debatu sme mali minimálne pol hodinu. Také spestrenie opilej atmošky, ktorá tam vládla dovtedy.
Keď sme tam zase ostali sami a Koky medzi tým vybehol asi 4x na WC navrhla som mu či si nechce ísť sadnúť hore.
„Tam ti bude dobre, sadneš si, alebo ľahneš a napiješ sa- dačo nealko...“
„Ne, ne ja chcem byť tu...tu je ticho.“
Fuuu, bolo mi ľúto toho, že sa tak opil a teraz má mrte zlé stavy. Jeho pohľad sa zastavil na rohožke pri dverách a o pár sekúnd sme tam už sedeli. Bola mi zima, ale vedela som, že osôbka vedľa mňa sa má oveľa horšie. Oprel sa o mňa, objal ma a v tejto polohe sme boli asi hodinu. Držala som ho za ramená a hrala sa mu s briadou. Bolo to pre mňa ako také malé poslanie sa o neho postarať... nebolo to po prvý raz čo som sa takto o niekoho postarala a sama viem ako to pomohlo mne keď som sa ja spila jak prasa a baby ma niesli domov. Potom mi dal jeho šiltovku a povedal, aby som ju nikomu nedávala. Bola som aj rada, šak Koky nedáva hocikomu svoju legendárnu žltú šiltovku. Aspoň som si to myslela.
„Boha ja som kretén...som sa ti teraz ukázal v takomto svetle...“
„Ale nič sa nestalo, šak aj ja som sa veľa krát opila.“
„Ja som, ale úplny idiot. Sa teraz za seba hanbím a ty si o mne musíš myslieť....“
„Ja si o tebe nemyslím nič zlé Koky. Ty si blázon...“
„Nechcem aby si si myslela, že toto robím stále. Ja nepijem a...“
„Pssst...ticho...ja si fakt nemyslím nič, chápeš?“ Objala som ho silnejšie a aj ja som sa o neho oprela. Cítila som sa fantasticky. Dosť často mi opakoval ako je rád, že som tam s ním, a že ma má rád. Ani neviem prečo. Začala som rozprávať ako som šťastná, že tento Silvester dopadol takto a čo všetko predchádzalo k príchodu do XXL. Vždy keď som pripitá tak si neodpustím vynechať tému
-kone- a musel si ju „vytrpieť“ aj on. Ten „blázon“ ma však presviedčal, že motorka je oveľa lepšia ako kôň.
„Ale ty to nechápeš...ty si nikdy nejazdil na koni, že? Si zober, že keď jazdíš musíš cítiť s tým koňom...inak to nejde...a čo taká motorka- je len nebezpečná.“
Prebrali sme spolu od tejto témy až vesmír, no potom na mňa trochu šla aj únava.
On bol stále sklonený a keď ho znovu začalo napínať vybehol na WC aj bez mojej pomoci. Znovu sa vrátil celý mokrý a sadol si vedľa mňa. Stále mi opakoval aby som sa vrátila hore a bavila sa, no ja by som ho za žiadnu cenu nenehala dolu samého. Keď sa už veľa ľudí strachovalo kde Koky je schádzali sa okolo nás a poháňali Kokyho nech sa vráti hore, nech sa nespráva jak blbec a snažili sa ho dvíhať. Už som vedela čo bude nasledovať a Koky vybehol na WC. Pomyslela som si, že by ho asi mali nehať tak keď mu je zle, lebo mne osobne pomôže keď si to „pretrpím“ niekde v tichu...
Zapálila som si s Motákom a ten ma strašne moc chcel vytiahnuť hore do X-ka.
„Jeanette-ka poď s náma hore, čo tu budeš tady s Kokym. Poď sa baviť.“
„Ne, sorry Moták, ale ja ho tu nenehám...chcem tu byť.“ Povedala som s úsmevom. On sa –zasmiu- a ako som dúfala došla dolu aj Petra. Moták jej objasnil, že som moc energická baba a tam som sa s ňou vlastne aj zoznámila. Skôr by som Lenku prirovnala k energii, ale šak čo...
„Je mu stále zle?“ spýtala sa ma Petra milým hlasom.
„No hej, ale asi aj lepšie než na začiatku...furt chodí na WC-ko a asi mu to pomáha.“ Povedala som jej a usmiala sa.
„Koky je dobrý chalan.“ Podotkla a čakala na moju reakciu.
„To teda je...a...“ nestihla som dohovoriť a Koky a už vracal svieži ako rybička.
Petra si neodpustila pár narážok na pána trošku viac spitého a upozornila ma na jeho krásne uši.
„Čo?“ nechápala som.
„Koky má najkrajšie uši v Jánoch.“ Usmiala sa.
Bolo to viac ako vtipné a potom dodala, že je asi ušofilka. Neskôr ma vlastne napadlo, že aj ja mám úchylku. Síce nie na uši, ale na nosy. =) Keď oni dvaja odišli
prišiel k nám neznámy chalan no necítila som z neho nič dobré. Bol taký agresívnejší a Kokymu ako keby stále niečo vyčítal čo sa týka skupinky CRS*. Mala som chuť začať štekať (myslím tým povedať mu niečo aby odišiel), ale nemala som právo chrániť si Kokyho, bo oni sa poznali dlhšie.
„Kto to bol?“ spýtala som sa ho keď odišiel.
„To bol Maják. Nič si z toho nerob.“ Povedal mi a priblížil mi situáciu, ktorá sa stala dávnejšie... ale to tu nebudem rozoberať.
Už sme tam znovu boli sami a Koky stál oproti mne. Ospravedlnil sa mi za to ako sa správal a povedal, že mu je už dobre. Začal takú zvláštnu debatu a už som si nebola sama sebou istá.
„Podľa mňa by človek mal robiť to čo práve chce.“
„No asi áno.“ Povedala som neiste.
„A nemal by myslieť na to, že je niečím obmedzený a tak.“
Ja som len prikývla hlavou a sama sebe som si hovorila, že to na čo práve myslím si musím vyhodiť z hlavy. Skúšala som autosugesciu,ale nejak mi to proste nešlo.
„Na čo myslíš?“ spýtal sa ma a hodil na mňa jeden z jeho krásnych pohľadov.
Ja som už pomaly bola v koncoch a nevedela som samú seba pochopiť. Toto sa mi ešte nestalo a nemohla som odtrhnúť pohľad od jeho očí.
„Podľa mňa zas človek by nemal nikdy nič ľutovať...lebo keď práve urobil tú vec, bolo to pre neho to najlepšie riešenie. To mi raz niekto povedal...“
Koky sa len usmial a blúdil očami po malom priestore, ktorý nás obklopoval už vyše 2,5 hodiny.
„ A nemal by sa báť urobiť to čo chce...a tak...“ povedal a vtedy som už aj ja prekonala všetky zlé pocity. Naklonila som sa k nemu a dala mu malú pusu. V zápätí sme sa objali a ja som nechápala čo to robím.
„Boha Jeanny, ja ťa mám fakt rád. Si úprimná, milá a dávaš mi plno pozitívnej energie.“ Povedal a až mi poskočilo srdce od radosti.
Chcela som sa už akoby „zbaviť“ objatia, no ako som sa odsunula dali sme si druhú, tretiu pusu a začali sa bozkávať...
Po chvíli niekto otvoril hore dvere a ja som sa od neho odtrhla. On na mňa nechápavo pozrel a ja som mu potom vysvetlila, že by nebolo dobré keby nás takto niekto videl. Dolu sa nahrnulo plno ľudí a ja som vybehla na schody k Motákovi. Mária šla aj s Janíkom pri Kokyho a rozprávali sa. Chcela som tam ostať aj ja no Moták mi neznačil, že by to nebolo dobré.
„Prečo? Nechápem ťa.“
„Vieš, ono Koky a Mária- oni ako spolu...“
„Fúha. Tak to si mi mal povedať skôr, teraz sa cítim jak keby som niekomu liezla do kapusty...“ povedala som úplne mimo, bo som o ničom nevedela.
„Ne, to je v pohode, len ich nehaj teraz spolu.“ povedal, usmial sa a spolu sme sa vrátili hore. Bolo asi pol šiestej a ku podivu to tam ešte ako tak žilo. Sadla som si za bar k Lenke a tá sa ma spýtala na Kokyho zdravotný stav. Chvíľku sme sa rozprávali a potom došiel Janík s Holubom.
Objala som silno Janka a ten nechápal. No ja som sa cítila strašne zle. Celkovo som mala veľmi zmiešané pocity a chcela som už ísť domov.
„Ty ešte nepatríš do rodiny!“ schmatol ma za rameno Holub a Lenka prikývla.
„Do akej rodiny?“
„No ty nevíš, šak keď si celú noc dolu s Kokym sa nečudúj.“ Zasmial sa.
Strčil mi fľašu borovičky do ruky a povedal, že keď sa napijem tak budem aj ja patriť do rodiny.
„Ale ja nechcem.“ Povedala som a odstrčila fľašu.
„Ty ideš proti rodine?! To ani neskúšaj!“ vyhrážal sa mi mierne Holub.
Neskôr mi objasnil kto všetko patrí do rodiny, čo to RODINA je a jej hlavné pravidlá. Dala som si teda glg a on spokojne odišiel- asi hľadať nejakých nečlenov- ak nejaký okrem mňa ešte boli.
Keď som si znovu napravila šiltovku a šla s Lenkou na WC-ko schytil ma tam Maják a vtedy som už mala fakt nervy. Hádali sme sa za úplne banálnu vec a nakoniec mi vzal tú Kokyho šiltovku. Zúrila som a vybehla za ním.
Stál tam s Kokym a dával mu ju. Vtedy som fakt nechápala. Koky sa na mňa usmial a niečo sa mi snažil povedať no Maják mu skočil do reči.
„Koky, Koky, kašli na ňu to je...“ vyjadril sa fakt hnusne...síce si to nechcem priznávať vtedy sa ma to dosť dotklo. Ten človek ma nepozná a nemá právo o mne takto hovoriť. Pomyslela som si a brala som si bundu. Obliekla som sa a bola na odchode. Zrazu ma Koky chytil za ruku a odtiahol si ma mimo všetkých.
„Jeanny, nič si z toho nerob, on je opitý a nevie čo hovorí.“
„To je jedno...“ sklopila som pohľad na zem a do očí sa mi tlačili slzy.
„Ty si smutná.“
„Nie, som len unavená.“ Zaklamala som a išla preč. Všetci sa už o šiestej pobrali domov, bo sa X-ko zatváralo a vonku sme sa čakali. Keď sme sa konečne do pol hodiny rozhodli ako a kto s kým pôjde domov pobrala som sa smerom ku kostolu spolu s Ďurim, Lenkou, Petrou a Kokym. Sama som sa asi najviac ponáhľala a v hlave som mala riadny bordel.
„Jeanny, počkaj.“ Kričal na mňa Koky. Ja som zastala a potom šla s ním.
„Stále myslíš na toho Majáka?“
„No aj hej...“
„Aj hej? A ešte z čoho si takáto?“ spýtal sa a mne to teda nedalo.
„Koky...ty chodíš s Máriou?“ spýtala som sa po chvíľke ticha a on sa na mňa nechápavo pozrel.
„Nie. Prečo? To máš od koho?“
„Ale ja len tak...som si myslela, že hej.“
„A to prečo si si myslela?“
„Nehaj tak, šak nemusíme to rozoberať.“
V tom momente na mňa zozadu skočila Lenka a spýtala sa ma čo nechcem ešte jedno hubku. Otočila som sa a tam stál Holub s miskou obložených chlebíkov a iných malých dobrôt.
„Né, díky...ja nejsom hladná.“ Povedala som jej a ona sa na to vrhla do sekundy.
Bola zlatá. Myslela som si, že mi bude vyčítať to ako som ju nehala „samú“ a venovala som sa Kokymu, no ako keby to ani neregistrovala.
Rozlúčili sme sa pri kostole a každý išiel svojou vlastnou cestou. My sme došli domov o 6.45h a ledva sme sa vyzliekli. Zaľahli sme všetci do postelí unavení a vymrznutí no určite s hlavou plnou krásnych zážitkov...
Tak toto bol môj najkrajší Silvester... povedala som si keď som sa obliekla do teplákov a starého trička.
„Jarka? Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„No hej...“
„Ty a Koky....mali ste niečo spolu túto noc?“
Ja som rozmýšľala či jej to poviem, ale na všetko je správny čas a správne miesto. Dnes jej to nepoviem...a ani zajtra...proste jej to poviem –niekedy-... teraz nech sa vyspíme.
„Nie...nič nebolo.“ Povedala som jej, zhasli sme svetlo a zaspali...
Každej chce mít svý akvárko 
