Pepé a jeho hviezdy z agátového prístavu

Pepé je maličký smutný chlapec s dlhšími vlasmi skoro po nos a krásnymi modrými očami. Staré nohavice zašpinené od farieb a plášť plný štetcov stále na sebe má. Vždy za sebou ťahá vozík s farbami, trošku hrozna od vinárov z údolia a poľné kvety.

A prečo je smutný? Nemá rád noc...

"V noci je všade tma, iba jeden svetlý gombík na oblohe a to mesiac. Prečo je to tak?" pýtal sa Pepé sám seba. Jedného dňa keď zapadlo slnko a mesiac si pýtal miesto na nočnej oblohe si Pepé namiešal veľkú misku žltkastej žiarivej farby a pripravil si najlepší štetec. Hlboko v noci si sadol na nábrežie, vložil štetec do farby a maľoval celú noc na tmavé plátno oblohy. Na posledné voľné miesto namaľoval svoj vozík a s úsmevom hľadel na oblohu. Nakoniec vo vôni morského vánku zaspal unavený pod svojim dielom.

Ráno ho pošteklili lúče slnka a Pepé sa pozeral na oblohu. No tam sa na neho usmievalo len slnko a oblaky. Vybehli mu slzy do očí a začal plakať za svojimi hviezdami.

"Čo sa ti stalo? Prečo tu tak plačeš?" spýtal sa ho vinár, ktorý prechádzal okolo. Pepé mu hovoril o jeho hviezdach, o jeho diele a o všetkom čo maľoval v noci na oblohu. Vinár sa usmial a povedal mu aby si večer sadol na nábrežie a sledoval či sa mu ukážu a ak nie nech ich namaľuje znovu.

"Vyrábam víno chlapče, zasadím hrozno, starám sa oň a potom z neho vyrobím slasť, ktorá je síce krásna no tiež tu nebude stále. Keď sa víno vypije musím znovu pestovať hrozno aby bolo ďalšie."

Smutného chlapca ani vinárové slová nepotešili a povedal si, že už nikdy nebude maľovať hviezdy a nikdy nebude pozerať na smutnú nočnú oblohu. Tak to aj bolo. Od toho času Pepé nikdy nepozrel v noci na oblohu a tak nevedel ako skončili jeho ukradnuté hviezdy. Každá jedna sa ukáže v tom čase kedy bola namaľovaná. Ak neveríš tak si v noci pozri Pepého najväčšie dielo.