moja dlaň v tej tvojej chladne...

Akoby toho niekedy nebolo dosť na to aby sa to celé skončilo. Alebo nikdy toho nebolo dosť na to aby niekto zabuchol dvere a ja by som za nimi ostala stáť úplne sama?
No človek asi nikdy nebude sám kým niečo cíti. Bolesť, malé radosti, vôňu starej zaprášenej povaly. Až kým ma neopustí posledný.. až kým nevyprchá to čo ste mi dali všetci - s vami tu budem. Veď možno milujem len svoju predstavu lásky. Alebo to lano čo visí z tej zaprášenej povaly...

Je to ako sen no nás už v ňom niet...

Chýbaš mi ako človek,
chýbaš mi ako ten, ktorý tu bol stále.
Len tvoja gitara povie pár viet
a tvoje oči privrie hudba nás dvoch.
Len tvoja krv je horúca ako žiadna iná.
Len Ty si dokázal to čo iný nie.
To čo som si sama vzala,
nikto mi dať nemôže...
To čo si mi vzal ty si však opatruj navždy.