kde som býval ...
Modrinám sa ako malý v kríkoch skrýval.
Teraz viem akú silu má čo chcem.
Vidieť tých čo milujem...
Vrátiť sa opäť tam, kde som sníval.
O diaľkach, do ktorých ma zmietol príval.
Teraz viem akú silu má čo chcem.
29.3.2008 Trip sa začína...
Ráno som sa zobudila na to ako ma otec v predstihu pred budíkom zobudil či som nezaspala a tak som sa už začala chystať na cestu. Vonku padal dážď a mne sa po rannej sprche vôbec nič nechcelo. Po krátkom čakaní bol Marek aj so Sojkom pred mojim domom a do auta sme nabalili aj mňa. Cesta bola príjemná a na Zelenči padla prvá pauza. Vyzdvihli sme tam Samka, kúpili si mapu a hor sa na diaľnicu smer Žilina. Už dokopy dve autá v zostave Marek, Sojka, Samko, Paťa, Kika, Domča, Vladko a ja. Asi v polovici cesty na mňa padol spánok a vstala som až niečo pred Ružomberkom. Tiež nerozumiem tomu SCP - takú škodu robiť v prírode... Tak som sa teda prebrala, dala do pohonu moju pamäť a vbudované GPS aby som bezchybne navigovala do Liptovského Hrádku a potom na Pribylinu. Dali sme meet s chatárom a mali sme kľúče od chaty v kapse. Potom to už bola čisto naša záležitosť. Zabočili sme na smer ATC Račkova dolina a po rozbúranej ceste to autá dotiahli hore k cieľu. Vystúpili sme a prvý nádych silného čerstvého vánku nám zavítal do pľúc. Rozbehla som sa k chate a nedočkavo otvárala zámky. Ťuk ťuk PIN do alarmu a hotovo. Od toho momentu sa nám začala neopakovateľná dovolenka v horách. Snehu bolo neúrekom a aj iglu pred chatou malo akú takú silu. 10x zasnežené a zamrznuté som ani sama nedokázala zbúrať. Nakoniec sa aj tak neparkovalo pod halogénom. =)
Pár ľudí sa vybralo na nákup aby sme mali čo papať a ja som zakúrila zatiaľ v krbe. Nervózna som chodila po chate čakajúc na prvé jedlo za deň až som zjedla "desiatu" nabalenú ešte od rána z domu. Vybalili sme sa a rozbehli sa do okolia. Ja to tam už zopár rokov poznám čiže ja som si radšej zdriemla a dala malý relax vo véééľkej posteli. Keď som znovu zišla na prízemie jednu celú skrinku okupovalo veľký počet fliaš od výmyslu sveta. Hlavne, že tam bola Becherovečka... Z dôvodu, že neviem presn čo bolo prvý, druhý deň atď budem len tak písať kde sme boli, ako bolo a nápodobne. Prvý večer sme začali hrať dostihy..úmorná hra sa ťahala niekoľko dní až som aj zabudla kto prvý raz vyhral. Vykúrili sme chatu a do teplých postieľok sme sa uložili spať.
30.3.2008 Ukáž nám Samko ako sa pije vodka!
Ďalšie ráno bolo opäť zaujímavé. Keďže Paťa- vždy neukojená (JOKE) potrebovala ráno pohodlie tak som sa ešte deň pred tým zapísala na listinu smrti, že ráno rozkúrim krb. Vstala som však sama od seba okolo 5.30h, vyspinkaná a ready do nového dňa. Potichu som zišla na prízemie a až ma preplieskalo aká tam bola zima. Na teplomeri necelých 14°C a tak som si dala teplú sprchu a šla von rúbať drevo. Keď boli faynové triesky a pekné kúsky dreva vbehla som dnu, otriasla námrazu z mokrej hlavy , heh a rozkúrila...upratala som kuchyňu a obývačku a sadla si spokojne do kresla pred krb...pomaly pomaly praskalo drevo v krbe až ma to uspalo a zobudila sa až keď Samko zliezol dolu za mnou. Spolu sme potom kecali a prikladali do ohňa kým sa všetci okolo 11.00-12.00h nezobudili. Vykúrili sme tak zo 14°C na asi 23°.Paťa zišla dolu a ja čakajúc na bobríka ranného buntoša a výhrevníka som si vypočula iba : "Brrr, bože tu je zima..." do mňa rovných 220 voltov a myslela som si, že ju rozthám v zuboch.
Nakoniec sme sa spokojne naraňajkovali a nejaký turisti z chaty odišli na Štrbské pleso. Viď.vizuálna vložka.
Keď už bol s nami na chate aj Ilja Kika bola vo svojom živle a to čo tam oni dvaja riešlili tam dolu nech navždy ostane ukryté medzi drevenými stenami chaty. =D Na večer som dala nejaké 3 malinky so Samkom a Iljom ako na privítanie a pobrali sme sa na biliard do Orešnice. Tam som si dala pár nevydarených partičiek s chalanmi, pokecala s papagájmi tak isto ako aj Domča a Paťa a nakoniec zadelila jedno pivko. Samko a Ilja dosť pili až sa mi to nezdalo zdravé no keď som moje myšlienky aj nahlas podala bola som vysmiata z toho, že chlapi zvládajú piť. O pár chvíľ na to však geroj zo Serede objímal záchodovú misu na pánskych záchodoch. Takže tak. Netreba komentovať. Keď nás v podstate vyhnali z hotela kôli otváracím hodinám chalani podopierali "vodkaman-a" až ku chate. Niektorí sme si pozavíjali na mesiac a brrrr vošli sme do chaty. Chvíľku sa tam možno sedelo...vlastne áno. Samko stále komunikoval s WC na poschodí a my sme kecali do neskorých ranných hodín.
31.3.2008 Goulash night
Zase sa opakovalo kúrenie...raňajočky a odchádzalo sa na Popradské Pleso. Keďže ja som mala svoje plány šla som do hôr pofotiť prírodu z Kečky. Prikladám znovu nejaké foto...Keď som sa po 2 hodinkách vrátila akurát bol vospolok na odchode a na chate som ostala s Iljom a Samkom, ktorí si zase pripíjali...atď. Vysušila som sa, prezliekla a oni šli spať. Oddýchla som si aj ja a parádne sa vyspala po dávke detskej výživy. Zobudila som sa na večer okolo 18.00h a bola spraviť zase ohník. Zdá sa mi, že sme už aj mali kúpené správne brikety. Som ani nespomenula, že prvý deň a mestský chlapčisko Vladko dosť sekol a kúpil grilovacie brikety. =) a nie jeden balík. Počkala som na výletníkov a keď bol Marek ready začali sme kuchtiť. Oni si robili guláš a ja kôli môjmu presvedčeniu zapekanú brokolicu so smotanou, cherry rajčinkami a krásne sa roztekajúcou mozzarelou. Mňamka. No kým sa im uvaril ten ospevovaný guláš bola som 100x hladnejšia. Spolu sme sa pekne navečerali a trošku zase niečo popili. Dali sa nejaké tie partičky Twistera, reggae tanečky...niekto aj hip hop tanečky =D a bolo fayn. Vybláznili sme sa hlavne preto lebo na ďalší deň polka z nás odchádzala domov. Marek sa s prepáčením dosť osral v objeme štamprlíkov a namiesto 0,2-ky kopal do seba 0,4-ky. A bolo ich hodne. Ale krááásny si bol. V noci sme ostali v jedálni už len ja, Paťa, Sojka a Marek. Padli dosť nezabudnuteľné hlášky.
Marek: "Od zajtra to už bude všetko iné."
Sojka: "Ja sa cítim ako keby som tu bol už strašne dlho..."
Paťa: " No kto by sa necítil nahúlený tak dlho..."- nemala chybu.
Sojka: "Ja si to len tak predlžujem, každú hodinu. Ale...zmení sa to...no...budeme dávať také túry, že budeme grcať od únavy!" =D
Zase sme celú noc v detskej izbe prekecali no Sojka sa držal svojho Gameboya jak o život. Good night...
Pohľad cez stromy z Kečky...
Jesenky na lúke
kmeň ako zničený život...
1.4.2008 Akože drsný prvý apríl
Dosť skoro sa nám podarilo vytrepať všetkýcm z chaty a smer bol jasný. Belianska jaskyňa. Keďže som sa po ceste druhý krát narodila aj s posádkou Vladkovho auta ešte aj na parkovisku sme zo seba strhávali placentu =D no zas vtedy mi do smiechu nebolo. Dať také dobré hodiny na štrku pri zráze jak sviňa neni len tak moja každodenná zábavka. Avšak zdraví a živí sme sa stretli kúsok od jaskyne a mali sme hodinku a pol pokým bol posledný vstup. Rozhliadli sme sa po okolí, vlúpali sa do opustenej chatrče, Domča okúsila "kadibúdku" a posedeli sme si na kofolke a pivkách v Hostinci u Furmana. Bol pomaly čas zdvihnúť riťky a šli sme teda malú túru hore k jaskyni. Kika bola zase múdra (ale stále chcem byť ako ona keď budem veľká) a dala skratku cez les. My sme za ňou šli a skoro som vypľula plúca. No hnusná trasa. Keď sme boli už hore pár ľudí si kôli vysokej cene rozmyslelo vstup no my piati sme šli. Ja, Paťa, Kika, Sojka a Marek. Bolo tam krásne. Úplne iný svet...príjemný vzduch, nádherná číra voda v jazierkach a najkrajšie miesto- hudobná sieň. Veľké krásne jazero obkolesovali kamenné vodopády a voda po kvapkách dopadala do jazera. Nádherné to tam bolo. Aj každý deň by som to dokázala obzerať. No keď sme vyšli von oplieskal nás zase ihličnatý vzduch, ktorý sa dal papať...až taký mi prišiel hustý a iný ako ten v jaskyni. Chalani to rozbehli strmo cez les a ja som po turistickej trase cválala dolu kopcom. Báj d vej prišla som dolu prvá. Heh...Sojka vybehol z kríkov a Marek za ním. Úplne špinaví zišli a vydýchavali sa pri aute. Tam už bola druhá polovica zájazdu a vrátili sme sa zase do toho hostinca. Dala som si čučoriedkové knedle...niekto brindzáky a pekne sme sa napráskali. Na podvečer sme sa vracali späť na chatu ja v aute s mojou partičkou a vymysleli sme si na prvého apríla vtípek pomaly dobrý ako tie čučoriedkové knedle...lenže všetko má svoj háčik. Všakže Marek. Tákže...pred chatou sme vystúpili...
"Kokos počúvali ste rádio?" s vystrašeným pohľadom pozrel Marek na Vladka a posádku jeho auta. Oni, že nie čo nám nahralo do kariet. Marek ich namotal na to, že bola havária lietadla, 113 mŕtvych a že cesta do BA je neprejazdná cez Žilinu (aspoň mám pocit, že to tak bolo). Na Donovaloch je strašná búrka a hromady snehu a jednoducho scenár ako z filmu.
" No proste musíte tu ešte noc ostať. To inak sa nedá." pridávala sa Paťa. Keď sa už dlhšie dusili stratila som orientáciu na tom kto tu koho ojebáva.
"Tak tu teda ostaneme, volal som domov, mám to vybavené." povedal Vladko.
"Aj ja som volala do roboty, to je v pohode, takže tu môžme ostať." dodala Domča až mi to prišlo veľmi jednoduché.
"Marek už im povedz pravdu Samko potrebuje ísť do školy, má problémy na praxi. To nejde...už dosť." tlačila som na Mareka a aj Paťa mi pomáhala.
"Len ich nechaj nech sa mäsko dusí." a smial sa.
Keď som na chvíľku ostala v jedálni sama Samko prešiel okolo mňa do kúpelky a povedal mi.
"To nieje od teba pekné takto nás klamať." a vtedy som bola nahratá. Nevedela som už pomaly jak to je a zamotala sa do nášho výmyslu. Zabuchla som dvere na kúpelke a začal rozhovor.
"Jak klmať???" nevinne som sa pýtala.
"Veď to je jasné je prvý apríl...klamete nás."
"Nie...jako tak to neni...né..." no strašne moc som bola zaskočená.
"Ale to je úplne inak lebo..." začal Samko a Marek sa tlačil do dverí.
"Ne Jarka...ne poď sem čo robíš, hej!" ťahal ma Marek.
Vyšla som teda von a hovorila mu, že nás prekukol. On jasné, že nie, že pohoda a tak som povedala ,že ja už s tým nechcem mať nič- to proste nezvládam. Mala som v tom chaoz. A tak ako ja aj Paťa. Sedeli sme spolu v kuchyni a nakoniec sme vyšli na terasku pred vchod.
"Tak spíte tu, alebo idete domov?" opýtala som sa a všetci sa začali smiať. S Paťou sme sa len na seba pozreli a nechápali.
"Počúvajte baby,bože, vy jak ste vošli do chaty som im povedal pravdu a začali sme to všetci hrať na vás, že tu naozaj ostávajú takže nachytané ste boli vy...prvý apríl!" zasmial sa Marek a my sme si začali vybíjať zlosť z toho jak nás podrazil. Ešte aj Samko sa mi smial hajzlík jeden- ten ktorý mi mohol povedať pravdu v kúpelke len Marek ma vytiahol pre istotu. Hajzlíci...podvodníci...Grrr... No first april je už raz taký. Nabalili sa teda do auta, rozlúčili sme sa a ostali sme na chate už len my. Jasné, že si polku vecí zabudli a o 10 minút boli zase späť. Večer bol však dosť nevydarený, dosť skaprený...dosť iný a tak sme šli všetci spať. Ani sa neoplatí rozpisovať že Sojka?
2.4. 2008 Ovcé, kde sú moje ovcééé...bééé bééé
Ďalší deň sme dlho dlho spali a na obed si spravili kuraciu polievku. Pravdaže nie pre mňa. V podstate sme oddychovali celý deň a až na podvečer sa vybrali do okolia. Malá prechádzka sa začala na neďalekej lúke, ktorá bola cítiť vlhkou trávou. Kráčali sme si teda cez čistinku, pomedzi stromy až sme sa rozdelili a ja s babami sme šli popod salaš a chalani cez les. Cez nejaké to blato a kríky sme prešli na druhú stranu a hneď nás vítal salašnícky huňatý pes s brechotom. Bol krásny. Síce na prvý pohľad som si myslela, že nieje priateľský o pár chvíľ neskôr sa mi dával škrabkať za uchom. Vyšli sme hore a ja som sa nadýchla vône z ovcí. Poobzerali sme si to tam a zamilovali sa do malého bieleho klbka s krásne žiarivými očkami. Tak krásne šteňa aké tam mali som už dlho nevidela. Pohrali sme sa so psami čo bolo niečo nádherné, pretože sme ani nemali zatiaľ žiadny kontakt so zvieraťom čo je pre mňa osobne veľmi dôležitá vec. Keď už sa nedalo nevnímať békanie ovečiek vošli sme do slaša, no skôr takého malého družstva a popri kope sena sme prešli k bielym straptým hlavám. Všetky oči sa k nám otočili a nechápavo na nás tie ovce pozerali. No to bolo niečo tak smiešne a aj milé až sme sa začali smiať. Istý čas sme sa zdržali a ja som nasávala tú energiu a všetko čo som tam mohla dostať. Malé jahniatka sa snažili békať a skrývali sa medzi nohami veľkých oviec. To bolo krásne. Tá vôňa sena...samotných oviec...milujem také niečo. Jednoducho tomu sa nedá nič vyrovnať. Can´t beat the felling. Chalani však s nami neboli a ani sme nezistili prečo. Asi nechceli vidieť zvieratá...možno sa Sojka bojí oviec. No to je záhada. =)
Domov sme šli teda samé cez les zasneženou cestičkou, cez padlý strom, cez potok, cez lúku. Slnko už zapadlo a hmla klesala z hôr do doliny. Bol správny čas vrátiť sa a na noc vykúriť chatu, pretože každá z nás vedela, že noc bude mrazivá. Mysleli sme si, že chalani nás tam budú čakať no tí tam neboli. Postarali sme sa teda zatiaľ o všetko samé a neskôr sa aj tuláci vrátili. Spravili sme si varené vínko, ku krbu som nanosila matrace a bolo tam fantastické leháro. Hrali sme trošku twistera, rozprávali sa a ďalší večer bol pomaly za nami...
3.4. 2008 Hráme vadí-nevadí, míňajú sa nápady...
Ráno bolo ako každé iné, zase vykúriť a relaxovať. V ten deň sme redukovali množstvo mäsa v chladničke a keď sme prišli na to, že sa nám pokazilo vyše 1,5 kila mäsa nezostávalo nám nič iné ako nakŕmiť túlavú mačku, o ktorú sme sa starali od začiatku pobytu. Nedohodli sme sa kam by sme šli spolu tak baby šli do okolia niečo pofotiť a Marek pripravoval pečenú kačicu s kapustou a knedlou. Z predchádzajúceho dňa zostala polievka a mne spravil špenátik. Napapali sme sa spolu ako jedna veľká rodina pri jednom stole a keď nám trošku strávilo vybrali sme sa na výlet cez račkovu dolinu. Po tom ako sa časti výletníkov nepodarilo pokoriť potok sme pokračovali po turistickej trase, ktorú mimochodom otvárajú 15.6. =) poučili sme sa z informačných cedulí a potom to bolo už len na nás. Zasnežená cesta, zvuk potoka a konáre ihličnatých stromov nás sprevádzali snáď celú cestu. Veľa sme toho pofotili, natočili a keď sme sa dostali do údolia rieky začali sme sa aj blázniť. Prikladám asi najviac fotiek, pretože tam bolo nádherne. Ako v rozprávke.
V ústí račkovej doliny sme našli medvedie stopy a tak sme váhali či ísť ďalej alebo nie. Sojka sa jasné, že rozbehol no ja som bola asi najviac proti. Viem aká je to trasa a verím tomu, že v tomto ročnom období sa zdolať len tak ľahko nedá. A po druhé sme boli v TANAP-e v tom čase kedy sa tam ísť nemá a mastnú pokutu som nemala chuť platiť. Marek bol tiež za to aby sme sa aj pomaly vrátili, predsa len sa sa stmievalo a chlad bol v hore čoraz väčší. Cesta k Račkovým plesám bola na 4,30h a to sa naozaj na večer stihnúť v snehu nedalo. Vrátili sme sa mokrí na chatu a chalani nám pripravovali večeru. Filé a hranolkami sa mi zdá a cesnakový dressing. Dali sme si k tomu vínko biele, ružové...a už to šlo. S Paťou sme si dali twistera s pravidlom prehry a kopnutia Becherovky a tak sa roztočil tento večer. Pridala sa aj Kika a nakoniec aj Sojka. Takže alkohol sa lial ešte keď noc bola mladá =D po twisterovi šla na rad hra vadí nevadí a ja som vzala z balkónu vychladenú vodku. Pripravili sa štamprle, havana a mohlo sa začať. Ak sa mám priznať táto hra ma naozaj dostala na kolená. No mám pocit, že nie len mňa. Padli nejaké tie "imaginárne keby fajky" Paťa vs. Sojka no to tu rozoberať nebudem a dozvedeli sme sa asi najviac vecí jeden o druhom. Naozaj zaujímavá hra. Paťa skoro vyfajčila banán a Kika nás zaviedla do tajov svojej sexuality =D o tom čo ja...mala som okno =) Nedá mi nepripomenúť, že náš mýval- žabka miešala becherovku, víno, havanu a aj sambucu. Takže ráno chcem vidieť jej zdravotný stav. Až neskoro ráno sme šli spať s tým, že na ďalší deň od rána fičíme na Skalnaté pleso. A tak aj bolo.
Ráno sme ani nekúrili, len sa trošku napapali, teplo sa obliekli a nasadli do auta. Paťa sa cestou pár krát skoro pogrcala no bola statočná a vydržala až na parkovisko pri lanovke a tam skrášlila kúsok matky zeme. Chalani šli do bankomatu, Kika si dala rannú kávu a Paťa chrúmala kyslú uhorku. Pohľady lyžiarov okolo nás netreba asi ani komentovať. =)
Keď sme si nakoniec kúpili lístky,lanovkou sme sa vyviezli až hore. Mala som dosť strach, akože výšky a moje srdíčko sa nemajú moc v láske no len s malými problémami som to zvládla. Na Skalnatom plese snežilo a bola hmla, čiže sa moc ani neoplatilo pokračovať na náš vysnený Lomnický štít. Nakoniec sme aj tak nestihli poslednú lanovku a tak sme sa bláznili len vo výške 1751 m.n.m. Sojka sa vyskákal v 2,5 metrovom snehu jak malé šteňa cez svoje prvé vianoce no bol milý. Nechápali sme z neho všetci a smiali sa o dušu. Prepadávali sme sa v snehu a pozerali si aspoň slabý výhľad na mesto a zničené tatry. Po tom ako sme si dali čajík bol aj čas sa vrátiť späť dolu a ísť na obed. Každý jeden bol poriadne hladný a tak sme sa v Tatranskej Lomnici chceli niekde najesť. Nakniec sme našli reštiku Starej Mamy kde sme sa poriadne strápnili. Nielenže sme si pýtali od čašníkov toaletný papier, ale nikto okrem Kiky nedokázal zjesť svoj hlavný chod. Prišli sme jak najväčší geroji, že všetko zjeme, aký sme len hladní vlci no po polievke bol už každý K.O. Tak sme si teda dali zabaliť všetko jedlo a pobrali sa na chatu.
"Marek? My vlastne nemáme žiadne drevo a brikety..." napadlo ma, no riešenie som nevedela.
"Tam je kopa dreva." zadelil Sojka a Marek zvrtol auto ku kope tatranského dreva. Chceli ho naložiť do auta a ja som začala totálne nadávať, že toto si vážne nemôžeme dovoliť. Keď si Marek všimol, že je aj označené vrátili sme sa späť na cestu so smiechom aké by to bolo keby nás chytili policajti. 5 členná posádka slovákov v aute s českou ŠPZ s kradnutým drevom z TANAP-u. No zlééé. Došli sme na chatu bez dreva, bez brikiet a všade bola poriada zima. Marek a Sojka narúbali zopár kúskov nášho posledného dreva a keď som založila malý oheň začali do chaty nosiť veľké kusy čo očividne neboli naše.
"To odkiaľ máte?" čudovala sa Paťa a ja som len sledovala situáciu.
"Tu vedľa pri chatkách je toho dosť..." bola odpoveď už neviem či od Mareka alebo od Sojky no keď som videla jak si veselo chodia na nákupy k sesedným chatkám nevedela som či sa mám smiať alebo ako. Kradnuté drevo- pane Bože... No teplo urobilo dobré =)
Trochu sme sa pobalili ten večer, upratali čo najviac chatu a chalani vyniesli do dediny smeti z celého týždňa. Fuj, no humus...nechápem len to prečo sme si to všetko nechali na poslednú chvíľu. Brrr...fuj fuj fuj. Spať som šla pomerne skoro a tak ani neviem čo porábali ostatní dolu v chate...
Ponaťahovali sme sa a znovu sa nasáčkovali do autíčka.
Prichádzame do Bratislavy...samé autá, špina, hluk a nad mestom sa krúti smog...žiadne hory, žiadna vôňa mokrého ihličia. Nie, že by som nemala rada moje rodné mesto no tá zmena sa nedá opísať... Najprv sme vysadili Sojku a potom bol rad na mňa. Prišlo mi to až tak ľúto a ani sa mi nechcelo brať tašky z auta. To bol koniec. Proste end...
