Nedeľa 7.12.
Ráno som si privstala a rozospatá piekla pre moje kurence muffiny ako mikulášsku pochúťku do autobusu. Ešte sme však ani neboli za Bratislavou krabica od koláčkov bola prázdna. Cesta ubiehala za oknami rýchlo a kraj sa mihal ako v Monetových obrazoch. Sama v sebe som sa tešila hlavne z niečoho nepoznaného až som v mojich snoch zaspala. Po niekoľkých hodinách sme sa dostali do Hriňovej kde som sa zamilovala do života na lazoch...jáj krása.
Špeciálnym traktoríko-busom sme sa dostali do výšky okolo 1260 m.n.m a zľadovatelým chodníčkom sme vošli do chaty. Vonku bola už tma a my sme sa triasli s batožinami vo veľkej hale. Každý jeden čakal na kľúče od svojej izby a nakonec sa dostal rad aj na nás.
112 toť naše šťastné číslo. Lenka sa pozbierala skôr než ja a mne to kôli telesnej nevybavenosti trvalo trošku dlhšie. V hale zostala už len Paťa a ja som si nabrala sediac na lavičke ten ťažký ruksak na chrbát. Pri vstávaní som klesla až na kolená a Paťa sa začala nepríčetne smiať. Nebyť kľučky na dverách vedľa mňa ani nevstanem bo ona sa radšej smiala než by ma dvihla zo zeme. No nič to. Na izbe sme sa s Lenkou dostali do happy švihu a vybaľovali sa o dušu. Rozdelili sme si poličky, miesto na stolíku, premiestnili malú skrinku a tešili sa jak upratovačky z celého zariadenia na izbe. Vysmiata som si ukladala pančuchy, spodky a horské hrubé ponožky až sa moja kolegyňa začala strašne smiať.
"Čo ako je?"
"Veď ty sa úplne usmievaš keď si to tam ukladáš."
" Čooo??? Hej more akože aj ty si úplne mimo z toho!" zasmiala som sa.
" Oceán akože..." ani nedopovedala a už nám Kika vliezla do izby, že máme ísť na večeru. Bolo 18.00h a pravdaže kuchyňa nebola pripravená na to, že je tam jedna origoš vegetariánka s morálnou podporou u dvoch žien ( Lenka & Nela ). Nakoniec sme sa dočkali zapekanej brokolice so syrom, čo bola akurátna večera na môj hladný žalúdok. Samozrejme keď Jimmy zaregistroval, že niekto má niečo čo on nie stačila vetička:
"Jarmilka, ak by si nevládala..." jeho smiech zo srdca a už po mne dojedal...
Po večeri sme dostali krátke inštrukcie a už sme sa rozbehli na izby. Korky,štuple len tak lietali a párty sa mohla začať. Lenka si namiešala Gin s Tonicom a mne stačila fľaška dobrého Cabernetu z Topoľčianok. Všetko sa začalo u Moniky s ostatnými babami. Dobrú spoločnosť dopĺňala fayn hudba a kvalitný alkohol z každej strany. No len si vyberaj! =)
Neskôr sme sa odobrali aj na chalanskú 117 kde Nelyn zázračný hrnček oblial asi každého. No jediná veta čo odznela z Neliky bola asi : " Ale ja nejsom opitá ešte... "
...po pár hodinách...
Nela vybimbala 2 fľaše bieleho a to už sa o jej stave nemohlo ani len lamentovať či je naozaj pod vplyvom. Po pokece s Jimmym a jeho úprimnom chlácholení o tom aká som a ako ma má naozaj rád som sa odobrala medzi prvými spať a oddýchnuť si na izbu. (23.38h)
Pondelok 8.12.
Ráno keď začali raňajky bola z každého cítiť únava z predchádzajúceho večera. No ja som o prehýrenej noci nemohla hovoriť. Preto som rýchlo dojedla a vybehla na prechádzku do okolia. Keďže som si nenašla parťáka sama som si porobila zopár fotiek a ledva som stihla prísť na čas do chaty. Upotená som vliezla rovno do lyžiarne a tam sa chystala.
9.30h nástup na lyže a hor sa do "hory".Keď som v prvom ročníku odjazdila tie 4 dni a teraz po 5-tich rokoch znovu stála na lyžiach nebola to zrovna sranda, ale skôr strach z toho, že aj na tom malom svahu sa dolámem. Nakoniec bolo prvé lyžovanie skvelé. Všetci sme si ho užili a po obede nás čakalo repete. Príjemne športový deň som zakončila v telocvični pri povinných aktivitách a zaboxovala som si do veľkého pytlíka. Vždy som si to sama chcela užiť na plno a tak som si obviazala päste a pustila sa do neho ako by to bola nejaká....( je ich veľa..takže nechcem môj blog zašpiniť ich menami...) =D Po asi pol hodinke som už hľadala Srnečka, ktorý mal so mnou velice trénovať no jeho nikde. Zaklopala sm teda na 117-stku a tam si v kľude popíjal svoje sypačky. Pokarhala som ho,že sa na mňa vy*ebal, vzala si na ruky octanovú masť a potom zašla za babami, ktoré mali čajový dýchánek zase u Moniky na izbe. Sadla som si k nim a vychutnávala môj Honeybush. "Jarka ty máš vojenský výcvik?" zasmiala sa Veronika a ja som len ťažko odôvodnila maskáče, dobité ruky a tvrdý výraz zraneného v poli. Lenka si neodpustila tiež zopár poznámok a potom sa debata ťahala cez zdravotníctvo až po to ako sa má Ajvn v Brazílii. Bolo niečo k polnoci a my sme sa každá pobrala na svoju izbu. Zabalila som si ruky do obväzov a lahla si bezpečne na posteľ.
"Jarka? Môžem si ťa vyfotiť? Vypadáš jak zranený tuleň..."
Utorok 9.12.
Znovu krásne zasnežené ráno sprevádzalo naše kroky na raňajky. Tam sme všetky rozmýšľali aký bude plán na dnešný deň a Lenka mala rozhodnuté, že na lyže nejde keď tak nachladla a necíti sa dobre. Bolo jasné, že viac ľudí sa neujme na ospravedlnenie a mne s Paťou sa naozaj veľmi nechcelo ísť doobeda lyžovať. Baby čo nelyžovali čo je Monika, Nela, Simi a momentálne aj Lenka sme poprosili aby nás čakali, že možno sa aj nám podarí ísť len na vychádzku. Keď sme však zlyhali s prosbou u Lonskej ( profka ako dozor) rozhodli sme a všetko riešiť vlastnou iniciatívou. Kým sa všetci odstránili z chodieb a bol čistý vzduch prešlo asi aj 15minút a baby nás nečakali. Samé šli do lesa a tak sme s Paťou prekĺzli cez recepciu druhým vchodom von. Zbehli sme zľadovatelým chodníkom do lesa no baby nikde...začali sme teda kričať či sa ozvú a keď nebola žiadna odozva začali sme utekať dolu kopcom, že ich možno stihneme. Nakoniec sme zabrzdili a uvideli orandžovú bundu.
"To je Lenka..." skonštatovala Paťa "...a pozerá sa na nás."
"Myslíš, že nás vidí?"
Chvíľku sme tam stáli v strede cestičky a ani neviem prečo obe sme sa schovali za hrubý strom. Smiali sme sa a ony stále stáli na jednom mieste.
"Čo robia?"
"Stále tam stoja...ja neviem asi nás videli." blábosili sme s Paťou až nás napadlo zdramatizovať celú situáciu a ja som do hory zaručala. Paťa sa začala strašne smiať a spýtala sa ma čo to ako malo byť.
"No asi jeleň ne? A im dojde, že jeleň teraz nemá ruju a Lenka mrte pozná takéto moje úlety"
"No neviem, zastavili sa."
"Myslíš, že sa zľakli?"
"Ja neviem...ony sa fotia?"
"Čo ti jebe???" zarehotala som sa...
"Nela nejak dvíha ruku."
"Ona nám kíva. Sakra vedia, že sme tu."
"A možno ne. Možno si chce zavolať a hľadá signál."
Chvíľku sme lamentovali o tom, čo tam asi tak môžu robiť a nakoniec si orandžová bunda čupla. Bolo to už asi 5 minút akcie a tak sme sa posilnili Figaro Tatiánou a jemne perlivou Bonaqou. Čučali sme ticho za stromom a Paťa ma vyrajcovala ešte asi k trom jelením výstupom. To už som skoro neuniesla a začali sme sa strašne smiať. Baby sa pomaly vracali naším smerom a bol čas sa im asi už ukázať. No Paťa to videla inak.Zavolala Nele." No ahoj Nela kde ste?"
"Bože Paťa my sme v lese a tu na nás hulákajú nejaké zvery. Nevieme čo máme robiť." až ku mne som cez telefón počula to zúfalstvo no kolegyňa dohrala divadlo ako som očakávala a ubezpečila ich, že to zvládnu a že sme na ceste. To som už nemohla a zasmiala som sa až sa podo mnou prepadol sneh a ja som sa skoro zošuchla na cestu. Udržala som však pozíciu a keď boli baby od nás asi 5 metrov Paťa ma nútila ešte raz zaručať. Ja som však cez roztiahnutú hubu nemohla ani len hovoriť a stále som sa smiala.
"Nooo, Jarka, posledný krát...ešte raz!"
"Né ja nemóžem, veď už sú tu, ich jebne."
"Veď naposledy..."
Chvíľku ma presviedčala a tak som zaručala z posledných síl ako som len vedela. V tom momente sa baby zvrtli a rozutekali sa opačným smerom. Nela sa vykotila a to sme vtedy aj my vyskočili spoza stromu. Smiali sme sa o dušu no im to vtipné ani len zďaleka neprišlo. Vynadali nám ako malým deťom ( teda hlavne Lenka sa do nás pustila)...a my sme tam v snehu stáli s priškrteným úsmevom na tvári.
"Ani neviete ako sme sa báli, veď sme nevedeli čo to je! Najprv to bolo ako diviak, potom ako keby zabíjali psa a potom ako úplne hladné vlky!" skríkla na nás Monika.
Pobrali sa urazené na chatu a ani sa neotočili. Ja som si sadla do snehu a premýšľala...
"Hm, asi sa urazli..." skonštatovala Paťa ale popri tom sa uchechtávala.
"No ako prehnali sme to asi...teda ne asi ale určite ale neľutujem to."
"Ani ja, ani ja...len...ja som nemohla keď som videla jak Lenka šla s tou bakulou."
"Tak to bol iný úlet...po piči...ako sere ma že sa tak nahnevali ale uznaj nebol to dobrý joke?"
"No jasné, že bol...myslím, že aj najlepší za celý lyžiarsky." zasmiala sa Paťa.
"Normálne by som čakala, že teraz spoza stromu vyjde divak, jeleň a vlci a poklonia sa nám za toto číslo." dodala som a my sme sa nevedeli prestať smiať.
Asi po 5-tich minútach však na nás doľahol aj jemný strach aké to bude keď sa vrátime na chatu a tam nás privítajú profesori. Baby totiž stihli poslať na svah sms Cvibovi o tom čo sa deje v lese a ten úplne vystresovaný zalarmoval celý svah, Poláčka, Lonskú, ktorá sa skoro nervovo zrútila. Pomaly sme si to teda kráčali na chatu, vyšli schodisko a boli pripravené vypočuť si druhý krát ortieľ na našej izbe. S Paťou sme teda so sklopenými ušami vošli a spŕška sa nás teda nevyhla ani teraz. Naozaj sme sa ospravedlnili a tentoraz aj vážne no nemala som ani z ďaleka pocit, že by nám bolo odpustené. Snáď asi iba od Simi...ona je proste taká malá optimistická kopa.
Na obede nám Poláček oznámil, že sa máme hlásiť u neho na izbe a my sme mali dokonca aj pocit, že nás zbalí a pošle domov.
"No dievčatá, prečo ste neboli lyžovať?" spýtal sa takým jemne karhajúcim tónom. Paťa sa chytila slova, čo som bola veľmi rada a sypala všetko ako z rukáva.
"Nám sa moc nechcelo, šli sme sa spýtať Lonskej či nemôžeme ísť len na prechádzku, ale povedala nie."
"A keď povedala nie tak ste to nepochopili? Viete čo ste urobili? Vy ste porušili rovno tri pravidlá. Nešli ste lyžovať, ignorovali ste to čo vám pani profesorka povedala a ešte ste aj boli v lese čo som výslovne zakázal."
"Nás to mrzí."
"Tak, ale vy si nemôžete robiť čo chcete. Čo sa vlastne stalo v tom lese?"
"My sme ako šli najprv za nimi, a potom nás napadlo, že ich iba trochu vystrašíme a dopadlo to takto."
"Veď ja chápem...lyžiarsky, srandičky, srandičky...a síce aj tie dievčatá to prehnali a tiež tam nemali čo robiť, takže ako sa dohodneme?"
"No, že budeme chodiť lyžovať."
"Tak to každopádne. A už žiadne problémy."
"To je samozrejmé, veď my niesme zlé baby." Zakončila Paťa a keď Poláček zavrel dvere začala som sa smiať.
"My nie sme zlé? Ako ťa taká pičovina mohla len napadnúť na záver???"
"A čo som mu mala povedať?" zasmiala sa Paťa a tým sme skončili celú túto akciu...mali sme ísť na to herectvo...
Po tomto všetkom bol však čas sa obliecť a hlásiť sa na svahu. Srneček si nás chvíľku doberal, že nech aj jemu urobím vĺčka no viac ako pre našu skupinu to prišlo vtipné 5.B.
2 hodinky na svahu ubehli rýchlo a večer som bola znovu v posilovni. Tentoraz aj s mojou celodennou kolegyňou Patríciou, nepochopenou umelkyňou. Bol to jednoducho deň, ktorý sme asi mali stráviť spolu. Moc som si do pytlíku nezabúchala a ruky sa mi triasli ešte z predchádzajúceho dňa. Paťa spravila pár brušákov a potom sme sa už len bláznili s malými činkami akože akčný film. Na večeri o 18.00h to už bolo celkom fayn. Napätá atmosféra povolila aj keď Monika sa ešte dosť vyhýbala pohľadom do môjho kútika. Po večeri som si zadelila palacinky a o siedmej nás svojou prítomnosťou potešil aj Zebra zo Zvolena... ZZ nás vzal po chvíľke (zase tajne) do Hriňovej a tam sme v Tescu nakúpili aj pre ostatné osadenstvo na Poľane. Hrušku pre Jimmyho, Kentucky pre Cviba a mohli sme ísť znovu späť. Na chate bol už Cvíbo totálne na šrot a začal s mojou hlavou mixovať od radosti, že má znovu čo nasávať.
" Jarkááá, ty mikuláš! Mmmm Ken- tuc- ký! Paráda!" hulákal a fľašu hodil hneď na parapetu aby sa vychladila. My sme boli pekne na izbe u Kiky, tam som si vypila 3 Plzne a bol čas pomaly aj zmeniť lokál. Zašli sme teda do baru kde to žilo a 5.B. fičala pri jednom stole. Juke box dával samé dobré songy a ja som si objednala prvú metaxu s jablkovým džúsom. To je proste moja kombinácia. Jimmy a ja sme si sadli medzi 5.B a Kika so ZZ zostali za barom. Zoznámila som sa tam teda konečne aj osobne s pár babami a najviac sympatická zostala asi Veronika hlavne s tým, že Jimmymu uverila, že sa volá Leopold a je drevorubač z Detvy. To bolo asi len tým alkoholom, ktorého na ich stolku nebolo málo.
"Jimmy inak ja som sa strašne chcela zoznámiť s hen tým chalanom...on sa volá..hmm- Dano?"
"Vy sa jako nepoznáte?"
Akurát si však išiel prisadnúť a nejak sa stalo, že ruka v ruke a už som aj vedela, že je teda na 100% Dano.
"A ty si ako Daniel?" spýtala som sa.
"Áno..." s úsmevom odpovedal a to sa už Jimmy nevedel dočkať kým zadelí zase nejaký joke.
"Ty si Daniel???" zakričal na neho. On sa len otočil, nechápavo na neho pozrel, zasmial sa a Jimmy dodal : "Tak ja som potom jeleň, teší ma." a začal sa znovu smiať.
Večer sa začínal strašne dobre, tancovali sme až som stratila gumičku ( aj tak je to tvoja chyba Jimmy) a potom mi dal ako odškodné zahrať nejaké tie Senzusovky. Proste sme si našu dedinskú veselicu užili ako sa patrí. Po 4-tej metaxe a tých pivách som si oddychovo tancovala s Paťou na nejaké reggae a bar sa pomaly vyprázdňoval. Nakoniec sme ostali len Veronika, Jimmy, Dano, Paťa a ja. Kika so Zebrou šli napred na izbu a pravdu povediac ani neviem či spal nakoniec na ich izbe alebo ako to bolo. Okolo 4.00h ráno sme sa všetci teda pobrali na izbu a to nás o 4 hodinky čakali raňajky...
Streda 10.12.
Ráno bolo o to horšie. Rozbitá som sa došmatlala do jedálne, ale pri pohľade na ostatných som sa potešila, že v tom niesom sama. Klasicky o 9.30 sme vyšľapali na svah a všetci ticho triezveli na čerstvom vzduchu. Bolo celkom fayn prevetrať si hlavu. Po dvojhodinovom tréningu sa Sněženky a Machři pobrali na chatu a spoločne čakali na obed. V jedálni sme sa dozvedeli, že máme na výber, či pôjdeme neskôr lyžovať alebo len na prechádzku do okolia. Na obed sme mali fantastické tofu no pri tom pojedaní si Poláček neodpustil poznámku.
"Takže, tí čo pôjdete na tú vychádzku tak žiadny les, ale keby ste chceli máme tu jednu odborníčku na vlka..či jeleňa." (síce ha-ha, Lenke to zase v hlave jemne zovrelo)
Druhé lyžovanie bolo asi najkrajšie za celý lyžiarsky. Pustila som si hudbu a cestou na pome hore na svah bola najkrajšia obloha akú som asi za ten týždeň videla. Vtedy sa asi každý musel nad ňou zamyslieť. Do hodinky ešte viac zružovela a oblaky vytvorili medzi nebom a zemou dlhý biely pás. Bolo to krásne. Stromy boli od vetra zamrznuté len z jednej strany a vďaka slnečným lúčom sa ligotali ako keby boli naozaj posypané cukrom. No moje rozjímanie zastavil rázom Poláček keď nás nenechal dolyžovať ani 2 hodiny a všetko sa skončilo ešte pred úplnym západom slnka. Po teplej sprche som sa už nevedela dočkať na večeru, ktorá ma v konečnom dôsledku totálne sklamala. Parené buchty to teda vidím inak. Na izbe som si uvarila earl grey a neskôr vyluxovala 117-stku, pretože tí naši chalani asi nevedia zmysel slova poriadok.
Postupom času sme na izbe zostali len ja, Lenka a Cvibo. Bola podvečerná komorná nálada a Jimmy si šiel dať sprchu. Keď srneček došiel z tréningu a chcel si pospať vbehla do izby Táňa (5.B) a začala mu skoro aj skákať po hlave. Najprv niečo nakladala Lenke no rozumieť jej bola sotva polovica. Po toľkom fernete by som zas ja už ani nechodila- to je pravda... Po chvíľke však srneček začal byť nervózny a prišiel o všetok pokoj v duši čo mal. Schmatol Táňu a pri snahe vyhodiť ju z izby stiahla cez prah aj jeho. Najprv to bola ku podivu dobrá kovbojka, aj sme sa smiali...no v momente keď srnečkovi navreli žily na krku a naozaj škrtil Táňu v úplnom amoku začali sme na neho kričať nech sa uvedomí. Ani som sa najprv nebála, veď som si hovorila, že má snáď dosť rozumu aby jej s tými 100kg neublížil, no keď som sa pozrela na Cviba ako si drží kolená, pohupkuje sa a má nepríčetný výraz v tvári zľakla som sa a totálne vrešťala aby ju pustil. Ten Cvibo mi tak zvýšil tlak, no zas pri pohľade na Lenku bolo jasné, že mimo sme všetci. A to vám poviem, bola to akcia ani ne 4 min. Čistá liečebňa toto tu.
Síce Halka poznáme všetci,v tomto prípade sme ho poprosili aby aspoň 24 hodín nenarušil našu intímnu zónu, ktorú sme zvýšili na 3 metre. Nebolo mi všetko jedno.
Jimmy došiel až po celem ródeu a unavene si ľahol na posteľ. Po takej uspatej hodinke čo nasledovala sa Lenka dvihla ako prvá, že už ide spať no ja som sa nevedela ani za nič postaviť. Ležala som skrútená pri Jimmyho nohách a až kým som nedostala spacie tyky. Keď som ho však jedným kopnutím zobudila rovno som sa dvihla a zaželala dobrú noc.
Štvrtok 11.12.
Na raňajkách som bola konečne happy a uskutočnila sa tá túra, na ktorú všetci (ne)čakali. Ja som však bola rada a okolo 9.30 sme sa už zoraďovali pred Poľanou. Bolo to v celku milé až kým sme nezačali šľapať cez ten sneh dosť vysoký kopec. Na konci sme dostali prednášu o tunajších lesoch a Poláčkov brat, ktorý tam robí sprievodcu nás namotal aj na video kde má nahraté medvede a jelene z okolia. O to viac som šupovala na chatu aj s Jankom a Veronikou. Všetci traja sme sa rozbehli skákajúc dolu kopcom no Janík s teniskami nedoskákal daľeko. =)
Pri sudničke sme sa napili čerstvej ľadovej poľanskej a vymrznutí zliezli menší svah už pri chate. Vreckovky mi už dávno došli a bol správny čas zaliesť do teplej izby. Po obede sme chvíľku pobudli u chalanov a keď som akurát (znovu) doupratovala ich brajgel bolo 15.00 a šli sme si pozrieť to video. Bola som tam síce len s Nelou, Monikou a Simi, no naozaj by mi stačili len ony kedže 5.B. tam jemne vyvádzala a očividne ich medvede nezaujali. Ja som si však užila všetky videá a dokonca mi urobilo radosť keď som počula prvý krát ako jelen ručí keď má ruju. Áno bola som ďaleko od toho v tom lese no o to ďalej aj od imaginárneho diviaka či vlka, no nie Monika? =) Po večeri ma čakala masáž a to už som bola na celý deň hodne zrelaxovaná.
Večer nás znovu poctila svojou prítomnosťou Zebra s poľovníkom a učiteľom. Začali sme všetci pekne v bare no rozoberaním mojej vegetariánskej stravy s poľovníkom si pýtalo aspoň jednu metaxu. Neskôr sme pokračovali už na ich objednanej izbe kúsok od 117-stky. Recepčná im dala 6-tku čo bolo fayn a tam som začala s nimi trošku popíjať malinovicu? (ani neviem...) Hlavné je, že ma z toho poriadne striaslo. Kika priniesla na izbu notebook, Cvibo repráky a už si začali aj oni fičať. Došla aj Monika, Nela a Simi a to už bolo na izbe riadne teplo. Ja som si v podstate chodila oddýchnuť na 117-stku, kde bol klasicky už neporiadok ale ticho a kľud. Srneček si jebol zase to svinstvo do stehna, no musíme pochopiť, že každý si fičí na niečom inom. Večer vychádzal úplne skvele. Síce nás vyhodila aj Lonská aj Poláček z ich izby nič nám nebránilo vybehnúť na to poschodie znovu a znovu. Pomaly po vypití asi všetkého čo dům dal som sa zchúlila pod otvorené okno a vychutnávala si čerstvý vzduch. Bol spln a ja som sa nevedela na tú nočnú oblohu vynadívať. Okolo 3.30h sa Lenka vyšuchtala z ich postele a povedala, že by sme už aj mohli ísť spať. Ani neviem, kto a kedy odišiel no mám pocit, že sme tam boli aj posledné...a tak bol čas zaľahnúť každý do svojej.
Piatok 12.12.
Až na raňajkách som sa dozvedela, že chalani už dávno odišli no ževraj by mali dojsť aj dnes. Snáď každému šlo hlavou, že dnes je posledný deň celého lyžeráku. Síce som sa tešila domov, nevedela som si predstaviť, že sa znovu vrátime do tej špinavej Bratislavy. To ma jediné mrzelo. Pri pohľade ako baby ticho raňajkovali za stolom som si pomyslela, že možno aj im to ide hlavou. Strašne ma teké veci berú a ani som sa nevedela myšlienkami odtrhnúť od toho, že toto je naozaj posledný výlet s mojou triedou. Asi prvá som odišla od stolu a na izbe zaľahla pod perinu. Lenka došla tiež jemne s nepríčetným pohľadom no odhodlaná ísť na svah. Pár dní totiž nebola, pretože dosť nachladla. Toť hypochondru sa smejú mne, no ja som bola ready skoro celý lyžerák. No však pred tým ako som sa mala obliecť na lyže dosť ma zabolelo pri srdci a aj keď som sa chcela premáhať, vedela som, že to už nemám šancu. Dala som si teda magnézium a dosť som ľutovala toho, že som si nevzala aj injekcie. To by som si asi užila posledný deň na svahu.
Prespala som doobedie teda sama na izbe a zobudila ma až Lenka keď sa vrátila. obed bol fayn a Poláček oznámil správu, na ktorú všetci čakali. Pôjde sa lyžovať na veľký svah. Ja som radšej aj tak ostala na chate, upratala nám izbu a užila si fayn sprchu bez čakania. To asi ale nenahradilo to ako si ostatní užili lyžovanie. Neskôr som skončila u Moniky a s nimi chvíľku pozerala Madagascara. Keď sa všetci vrátili úplne happy aj mi to bolo chvíľku ľúto no Cvibo nesklamal a troľku si zanadával na zľadovatelý sneh a na to, že každý sa minimálne 2x poriadne zdrbal. Na večeru došli všetky baby vyparádené akoby strávili u kozmetičky minimálne hodinu. Trošku som si z nich pouťahovala no v celku to bolo naozaj vtipné.
Párty sa začala u Kiky na izbe, kde sa síce na začiatku decentne popíjalo, skončilo sa to pri ice kýbli plnom bacardi a coly. Teda aspoň myslím. =) Došla nakoniec aj Zebra s učiteľom a na to, už nestačila ich izba. Po tom ako nám Lonská klasicky zrušila oslavy sme sa presunuli na 6-tku kde som sa divila nad tanečnými kreáciami Simi a Moniky. Řádili tam děfky jedny! (ale nééé baby, dobré ste boli). Cvibo si zaspieval Pa a Pi a ja som sa po čase zase ocitla na 117-stke už len s Jimmym, Jankom a Srnečkom. Nechápala som z toho ako sa aj tam dalo zabaviť. Spoločnými silami sme prišli na to, že Srneček v bielom tielku a teplákoch je typický slovák, Janík v tom módnom pletenom svetri francúz, Jimmy brit- jasná vec a ja švédka kôli veľkým hrubým ponožkám. No to by ste pochopili keby ste tam boli. Z izby som však odišla ako zelená lesná víla, ktorá dáva pozor na les, ako jaguár (zn.auta) a tá švédka...no čo na to dodať. Chalani typli na srnečka zas LADU a tak som bola s jaguárom aj celkom pokojná. :D Jimmy bol zas lesný škriatok pestujúci zeleninu a najhoršie že aj renault. :D to sa ujalo celý večer. Ty renólte!
Večer bol pekný, u mňa pokojný no aj tak som z hlavy nedala to, že je to aj tak ten koniec... Denne som rozprávala na každej izbe, že mi to celé príjde ako intrák. Staré izby, neporiadok a spoločné raňajky v jedálni. Moje predstavy o škole v horách s tým, že do obeda by sme sa lyžovali a po obede nejaké to učenie každého zmotali a vedeli sme sa na tom aj dosť dlho haluziť. No mne sa to vážne tak zdalo a bolo by to úžasné. Veď s tou partiou, s ktorou som tam bola. To sa nedá vrátiť...preto by som tam vedela aj ostať. Už sme aj vymysleli, že každý druhý víkend by sme chodili domov, aby sa zas nepovedalo. =)
No, ale predstavy sú iné ako realita...
Sobota 13.12
Posledná možnosť dostať sa na svah bola hneď po raňajkách. Najprv som vymýšľala, no nakoniec som sa naobliekala a čakala, že všetci čo mali silné reči pôjdu tiež. No vystačila som si teda len s Paťou a Lenkou. Prvý zjazd len od chaty k pome ma stál taký kotrmelec, že som sa ledva postavila. S tým zamrznutým snehom mal Cvibo asi pravdu. Dotrepala som sa k pome kde bolo zopár ľudí v červených kombinézach a ja som sa len prizerala na Lenkin zadok ako mizne nad kopcom. Nevedela som sa chytiť ani tretej pomy a už som ležala na zemi. Štvrtá mi vrazila do hlavy a to ma už modrooký chlapík v červenej kombinéze ťahal bokom zjazdovky. Poláček mi riadne vynadal, že čo tam šaškujem no na 3-tí pokus som sa už viezla na kopec aj ja. Pár krát som sa spustila no nemala som dosť odvahy riskovať so svojim krkom. Pár krát som sa nechala ešte postaviť pri pome a nakoniec sa sama odpojila a zviezla cez malý svah ku chate. Pomaly bol aj tak čas končiť a ísť si pobaliť veci. Odopla som si lyže a pred vchodom som videla ako Jimmy s Janíkom triezvu.
"No chalani, silné reči, no na svahu nikto nikde."
"Ako sorry..." povedal Janík a potiahol si z cigy. Jimmy sa len zasmial a ja som si otrepala sneh z lyžiarok. Rýchlo som sa začala na izbe baliť a to už dorazila aj Lenka. Za chvíľku sme boli hotové a fofrom sme odnášali veci k jednému a druhému vchodu. Naposledy sme si pozreli izbu a vybrali sa do nášho traktoríka. Cesta do Hriňovej bola zvláštne krátka na to aká bola inokedy dlhá, no to asi tým, že som nechcela tak odísť. Cestu som prespala na 2 sedadlách a zobudila sa až niečo pred Nitrou... Vjazd do Bratislavy skrášlil z rádia song na reklamu coca-coly a už sme parkovali pred školou. Zobrať si lyže bolo to najmenej no boh vie či sa Sněženky a Machři stretnú aj po 25 rokoch...
V hlavních rolích
NELIKA
VERONIKA
PATRÍCIA
KRISTÍNKA - KRIQRA
LENKA
MONIKA
SIMI- toť optmistická kopa
YANNYK
JIMMY - Renólte!
CVIBO
THE HALK - SRNEČEK
moja maličkosť...
&
Pán Poláček aneb pán Karda
KONEC
