Po nájdení diskety z roku 0 kam som si zapisovala hlúpe zážitky "z detstva" som sa rozhodla jeden sem aj rovno šupnúť...je z roku 2005 čo bolo naozaj veľmi dávno. =)
Takže nech sa páči...čitatelia.
11.november 2005 – Kultúrny večer v uliciach Bratislavy
Sedela som si len tak doma a dojedla pirôžtek. Pomyslela som si, že by bolo fayn sa rozbiť najmä s Lenkou a tak som jej zavolala. Do chvíle sme sa dohodli a o 17.30 sme sa už stretli pred mojim domom.
„No nazdár!“ zakričala Lenka opretá o kapotu jedeného auta.
„Ahoooj...“ prišla som k nej a objali sme sa.
„Jáj Jarka sme spolu neboli 4 dni a mrte si mi chýbala, zapálime si?“ navrhla Lenka a dokonalým ťahom vytiahla balík Malrboriek, ktoré sa na mňa usmiali. =)
„Ne, dík nemám chuť.“ Povedala som jej no ona neváhala a zapálila si.
Boli sme už pri železničnej stanici (v 5ržalke) a čakali na nejaký bus.
„Chcelo by to dáku tráfku, ale Peťo nič nemá.“ Poznamenala som a v tom mi volal Erik či sa nechceme ísť s ním a aj s Baldom naštoziť. Tak jasné, že sme šli. Sedeli sme v 80-tke a Lenka mi vyprávala aké mala problémy doma s mamou čo došiel Rudie (jej chlapec) a mne to pripadalo strašne nespravodlivé... celkovo z pohľadu našich rodičov- oni vôbec nechápu ako to je...ako by to vlastne malo byť.
„Nechápem načo do toho ťahala to tehotenstvo!“
Ja som nad tým len pokrútila hlavou a povedala jej moju „príhodu“ zo Sľažian keď sa ma ani Natálka nezastala a rozprávali o mne ako o...no nehajme to tak.
Lenka bola v nemom úžase, že jediný človek, ktorý ma vždy pred tými rečami držal bola ona a teraz sa ma ani nezastala.
„Jáj, my sme fakt sestry- ešte máme aj rovnaké problémy. Ja mám popiče za Rudieho a ty počúvaš choré reči za to, že sa lúbiš jednému kamarátovi. Jak keby si za to mohla.“
„No, ale chápeš, ja ich ani nezmotávam- šak mám Matúša...ale ja to jebem.“
Ukončili sme našu debatu a keď sme už došli na hlavnú stanicu bolo už šesť hodín. Čakal nás tam Erik s Baldom a z ich jemne spomalených reflexov a nemého úsmevu sme usúdili, že si už aj dačo dali. Zvítali sme sa s nimi- no s Baldom ani ne, bo sme ho ani nepoznali.
„Pôjdeme na hrad?“ navrhol Erik a ten nápad nebol zas tak zlý. Bol priam dokonalý. V autobuse sme sa mrte ujebávali a chalanom sme robili strašné haluze.
Odviezli sme sa 93-kou na Zochovu a odtiaľ sme šli pešo. Keď sme už boli hore a pozrela som sa smerom na hrad pocítila som strašne dobrý pocit. Chalani našli fľašku a Erik hneď naložil do kotla dosť dobrú tráfku. Lenka si dala prvý prásk a potom ja. Po nás chalani a takto sa zopáklo ešte pár pekných kôl.
„No ja som ešte nemala taký riadny prásk.“ Zadrela som „smutne“ a Erik ma prehovoril aby som si dala jeho bongo, že on mal aj tak viac. Tak som ho stiahla a rozkašlala sa.
„Tak tento bol riadny?“ zasmial sa Erik a Lenka sa uistila či som v poho.
„Ech...(kuci-kuc)... no tento bol dobrý.“ Povedala som opretá o múrik a vykašliavala si pľúca. Otočila som sa a naskytol sa mi nevídaný pohľad na moje rodné mesto. Malé svetielka pouličného osvetlenia vytvárali krásny obraz priam Monetovho obrazu. Tlmený zvuk aút bol len ledva počuť do našich výšok a mesiac sa pohupkával na tmavomodrej oblohe posiatej len pár hviezdami. Proste zelená paráda.
Otočila som sa späť k makakovej smotánke, ktorá mi robila spoločnosť už peknú hodinku a usmiala sa.
„Heh...“ zadrel Baldo s nepríčetným pohľadom a striasol sa.
„Vy aké máte z tohto všetkého pocity? Že sme na Bratislavskom hrade skúrený a proste sme tu takto spolu.“ opýtala som sa ich.
„Čooo, Jarka ja som mrte v piči.“ Povedala Lenka a vyskočila si na múrik.
Erik si začal vypiskovať hudbu z Kill Billa a Baldo sa k nemu snažil pridať- no bezúspešne. Lenka do tej tajomnej atmosféry začala neskôr spievať-
„Klamár, klamár tak si skús, ako chutí Rh+...“ a usmievala sa nad bezchybnou piesňou nášho mládí.
„Ty tela to je komár a ne klamár.“ Zrušila som ju a všetci sme na tom začali brutálne kosiť.
„Že klamár!!!“ zarehotal sa Erik.
„Čooo...“ zadrela Lenka a aj ona spustila strašný újeb.
Baldo podvihol ramenami a poobzeral sa nechápavo okolo seba. Nasledovalo plno nezmyselných tém a tak sme si s najväčšou chuťou zapálili cigu. Začala som sa hrať na moderátorku a mávala s imaginárnym mikrofónom okolo úst Lenky a Balda.
„Ty buzerant.“ Poznamenal Erik len tak drzo v mojom prejave a tak som sa ako správny moderátor vynašla a začala nový rozhovor.
„Ako sa cítite v dnešnej dobe ako homosexuál?“
„Ja...ehm...čooo...“
„No nám to v žiadnom prípade nevadí a pravdaže sa nám môžete zdôveriť čo vás trápi.“ Nakladala som mu a on bol úplne mimo.
„Jarka ty si strašne nebezpečná s tou cigou.“ Zasmiala sa Lenka a uhla sa môjmu „mikrofónovému návalu“ k jej ústam.
„Čooo, nejsom.“
„Ale áno si, normálne sa ťa bojím keď akože s mikrofónom mávaš pri našich hlavách.“
„To fakt???“ Nechápala som a pozrela sa na Balda. On len uhol pohľadom čím im to doklepol.
„Nééé, ja mám úplnú kontrolu nad tou cigou.“
„No ale len keď ju zahodíš.“ Zadrela Lenka a my sme sa začali smiať.
Potom vytiahla z ruksaku horalku a siestu čím sa začala obrovská hostina v štýle ľudoopov keď ulovia Mamuta. Bola proste sranda a ja som nevedela pochopiť ako som sa len zo 4-roch práskov ešte k tomu zo suchého mohla tak skúriť.
„Ty vole Lenka, keby sme si dali vodné tak som tu asi ani neni...“
„Tomu kúr.“ Zasmiala sa a vložila si ruky do vačkov svojej „homeless-áckej“ bundy. Ja som si vysadla na múrik a vedľa mňa si sadol Erik v podaní kráľa aj so svojim kožuchom.
„Lenka urob dáke zviera.“
„A čo som ti ja dáky gašpar?“ povedala akože urazene.
„Tancuj štetka!“ zasmiala som sa a ona hneď na to urobila pár super tanečných kreácií.
Baldo s Erikom nechápali a smiali sa i keď očividne nepochopili pointu tej vety. Stáva sa. Robili sme haluze a nebolo chvíle keď sme boli vážny.
„Je mi zima.“ Povedala Lenka keď jej vyprchalo 0,0001% látky zvanej THC.
„Pome niekam na pivo.“ Navrhla som a chalani sa nezatvárili moc nadšene.
„Nemáme keše, to je na piču.“
„Ty si debil, šak vás pozývame.“ Povedala som a pozrela sa na Lenku. Tá pohľadom a malým úsmevom súhlasila tak sme sa pobrali smerom k Novému mostu.
Zbeh popri nábreží mora vo Francúzskom mestečku, vôňa vína a špagiet ma dostali do filmu plného náhodných stretnutí a zrazu „Strih!“ pauza a ticho.
Na schodoch keď sme boli opäť v Bratislave sme si s Lenkou vymysleli náš pozdrav a opakovali sme ho až kým nás neboleli hánky. Stáli sme pod Novým mostom a chalani spomalili.
„No pome! Hádam tu nechcete byť celý večer a mrznúť.“ Popohnala ich Lenka a všetci sme sa vybrali do Camelu. Je to jediný pajzlík kam sme sa odvážili ísť nakúrený.
„Čo to bude?“ spýtal sa čašník hneď po tom ako sme si sadli. Po dlhom váhaní čo bolo momentálne dosť ťažké sme si vypýtali 4 veľké pivá. Bolo mi hneď jasné, že donesie Bažanta a z toho mi trošku klesla nálada.
„Ty si tela!“ zhúkla Lenka.
„Prečo?“ opýtal sa Erik.
„Ona je taká fajnovka. Pije len plnotučné mlieko a keď pivo tak len Pilsner alebo Kozel, ne?“ povedala Lenka s pohľadom ako keby ma mala prečítanú- čo aj má. =) odpila si a zadrela... „Ale Kozel je Kozel.“
„Dajte dáky vtip typu išla srnka odbočila.“ Navrhla som a Baldo sa začal nepríčetne smiať bez dýchania.
Ha-ha-ha... a takto to s nami šlo dolu vodou.
„Alebo poznáte tento??? Babka ide po púšti a prepadne ju potápač.“ Zadrela Lenka a ja som sa začala strášne smiať. Normálne by to so mnou netrhlo, ale keď som si to predstavila...bolo to so mnou zlé. Ale v dobrom. Takto sme si hovorili „vtipy“ asi 10 minút a potom som si strčila nenápadne prst do piva a začala hladiť kraj pohára. Keď to začalo vydávať tie správne zvuky pozrela som sa na prísediacich ako na to zareagovali.
„Počujete to? Taký zvuk... počujete ho?“ pýtal sa zmätený Baldo. Bol strašne zlatý keď sa pozeral na iných hostí či to nerobia oni.
V Cameli bola proste radosť rozvíjať naše stavy z trávy. Bolo však načase aj vypadnúť a tak sme zaplatili účet. Každý z nás na 100% zaregistroval pohľady hostí pri odchode, ale šak stáva sa.
Naše kroky a pohyby smerovali cez Michalskú až na obchodnú ulicu. Malá cik pauza v našom „obľúbenom“ fastfoode MC Donald´s nás posilnila a popri vysvietených podnikoch sme sa v tme zakrádali popri Medickej záhrade. Tá už mne a Lenke nepripadala adrenalínová lebo sme tam už pár protizákonných vstupov v nočných hodinách mali za sebou a hlavou mi blysol nápad.
-Ondrejský Cintorín-
A tak sa začala ďalšia etapa nášho výletu s názvom Kultúrny večer v uliciach Bratislavy.
„Erik podrž mi bundu, inak sa neprepchám...počkaj...au...tu máš aj opasok. S ním sa neprestrčím.“ Vopchala som tie veci Erikovi do rúk a pchala sa cez medzeru v plote na druhú stranu.
„Baldo na...“ podala aj Lenka svoju obrovskú zimnú bundu nechápavému chlapcovi a prestrčila sa. Bolo to pokojné, ulice prázdne, začínajúca noc a my sme na pozemku dávno zavretého cintorína. No nie je to „krása“?
Zrazu nás len osvietilo diaľkové svetlo policajného auta a krik policajtov nás dostal do pomykova. Erik a Baldo na druhej strane plota a my tu! Policajti! Naše veci majú oni!
„Erik počkáme sa na druhej strane. Vypadnite aj vy!“ zakričala som a s Lenkou sme začali bežať čo nám nohy vládali cez východozápadnú stranu cintorína. Hrobky a kríže sa nám mihali pred očami v tieňoch pouličných lámp a ja som sa nakoniec otočila. Nevidela som nič len čiernu tmu.
„Lenka?!“
Zrazu som ju videla pribehnúť z tmy a museli sme preliezť znovu plot. Tak sme do neho vrazili, že som si necítila ramená a hruď. Otriasli sme sa a pred nami sa črtala policajná stanica.
„Kurva!“ zvreskla Lenka.
„Ty kokot!“
Začali sme teda bežať až k ceste, ktorá smerovala na AS Mlynské Nivy a na konci betónového plotu cintorína sme zabočili doprava.
„Ty kokot!“
„Ty kokot!“
Striedali sme sa s Lenkou a túto frázu sme od strachu a stresu zopakovali aspoň 20 krát. Zabočili sme teda a schovali sa za najbližšie auto.
„Kokooot my sme zdrhli fízlom!“ povedala nadšene Lenka.
„Tomu kúr...po piči.“ Zadrela som celá mimo. Capli sme si náš pozdrav a usmiali sa.
„To keď povypráviame chalanom...“
„heheh...a celým Jánom.“ Zasmiala som sa...
Po gratuláciách z nášho výkonu sme museli zavolať chalanom, ktorí boli mrte mimo a nakoniec sme sa my museli vracať na miesto činu. Oni len ticho stáli s vymletým pohľadom až mi bolo ľúto toho, že tam ostali.
„Čo sa stalo?“
„Máte šťastie baby, že vás nechytili tí kukláči.“ Zadrel Erik, ktorý sa z toho celého spamätával. Baldo len ticho prikývol.
„Jaký kukláči???“ vykríkla Lenka.
„Hneď jak ste proste prešli cez ten plot a zakričali tí fízli zastala dodávka a vybehli za vami kukláči.“ Povedal Baldo.
„Tí fízli sa pýtali, že čo ste zač, oni si mysleli, že ste nejaký díleri, alebo čo.“ Dodal Erik.
„Si robíš piču!“ neverila som.
„No jasné...“ vydýchol si Erik „... nám zobrali a opísali si občianske a pýtali si aj vaše doklady.“
„Ja ich mám, ale u seba.“ Povedala som naivne a Erik ma len opravil, že ich mám bunde, ktorú mal celý čas on.
„A čo ste im povedali?“
„No, že ste sa šli vyčúrať.“
Ja som sa trošku zasmiala a poďakovala som sa im, že nás kryli.
„Ty kokot my máme jaké šťastie...prepáčte chalani.“ Povedala Lenka, ale než sme sa všetci stihli spamätať z rohu sa pomaly vynárali črty dosť známeho auta s nápisom MESTSKÁ POLÍCIA.
„Nééé, toto né.“ Povedala som s pohľadom strateného psa a všetci sa otočili aby videli to čo ja.
Mne a Lenke sa podlomili kolená a všetci sme zarazene stáli bez pohybu na kraji cesty.
„Dobrý večer dámy. Čo vás to napadlo utekať pred policajtmi?“
My sme ostali ticho stáť a nezmohli sme sa ani na slovo, mne sa dostavili strašné suchoty a chcelo sa mi bezdôvodne smiať...vtedy som len ťažko utláčala dojazd THC. Po chvíľke si vypýtali občianske a my sme váhali či ich máme dať. Jak také dve teľce. Keď Lenka siahla hlbšie do peňaženky aj ja som vytiahla moju kartičku identity. Stála som hneď pri okienku a zrazu som len počula Erikov šepot...
„Mary-Jane...“
Hneď trhlo mňa aj Lenku. Pohľad nám padol na moju nášivku pripnutú zicherkami na nohaviciach s logom I LOVE YOU MARY-JANE a ja som sa otočila chrbtom k autu. Triasla som sa jak malá no nakoniec to prebehlo v pohode.
„A čo ste tam mimochodom chceli robiť?“
„My sme... my sme...“
„chceli ísť sa vycikať.“ Vykoktali sme sa napokon obe spoločne a on len na nás prezieravo pozrel.
„No keby vás tam chytili tí kukláči tak by ste sa aj posrali.“ Dodal, dal nám pár rád do života a odišli.
„Ty kokot...“ šeplo sa do ticha.
Nakoniec nás chalani odprevadili na Kollárko a v 80-tke sme sa haluzili až cestou domov...Marihuanna je raz taká. Buď taká, alebo onaká...alebo len proste iná...
Paťa si priala výlet nad horáreň (dúfam, že tam nejak trafíme) a tak ju sem asi vezmem... =)
Mýval Paprícia klasika, že v škole sa len spí...
