never lie to me

Niesom možno taká akú ste si ma priali, ale tak to má byť. Píšem vám aspoň takto lebo možno iná ako elektronická komunikácia medzi nami v blízkej dobe nebude. Bohužiaľ, každý človek je iný, každý z nás preciťuje veci inak, tak nesúďte moje pocity tak povrchne. Ani ja nesúdim tie vaše. Zlé veci sa dejú a je pravda, že všetko sa dá odpustiť. Odpustiť áno...veď to by ma zožieralo keby som niekomu z vás niečo neodpustila. Ale zabudnúť sa nedá, nedá sa ani prikázať samej sebe necítiť to čo je teraz vo mne. Nemám slová...nemám slová na nič. Zvláštne prázdno...ani hnev. Len to celé sklamanie. Nikto nemá rád klamstvá a predsa v nich žijeme. "No need to worry cuz everybody will die."

˜ kvitnem len na jeseň ˜

-Príliš nočná hodina na písanie- pomyslela si, ale cez to všetko unavená vzala pero a otvorila denník. Denník, ktorý nikto nikdy nečítal.

˜ Ležala som v tých voňavých perinách a do pľúc vdychovala ten zvláštny obsah, ktorý mi ako štrnásť ročnej tak zapáchal. Potiahla som si ešte raz a jemne zadržala. Výdychom som pozrela cez okno kde sa konáre stromu jemne hýbali v jesennom slnku. Bol to krásny deň. Začala úžasná jeseň. Koncom leta som si nevedela ani predstaviť, že by som sa mohla mať tak dobre. Pozrela som na Teba ako mi objímaš stehná a bozkávaš po brušku stále nižšie. Akoby znovu všetko malo byť v poriadku, plné pozitív... Hudba nám hrala a cez otvorené okno vchádzal čerstvý vánok až som mala zimomriavky. Pamätáš? Bolo nám dobre. "Poďme spolu do ďalšej etapy..." Znovu viem precítiť každú chvíľu, každá výzva je mi príjemná, všetko až po úplný vrchol. Znovu som si potiahla. Oči sa mi privreli a Ty si ma pritlačil k svojmu telu. Prežitie toho konca mi akoby pripomenulo, že som o kúsok viac dospelá a viem si vziať aj to čo naozaj chcem... ˜