06 novembra 2011

...a budem rátať koľkí vojdu do tých dverí...


Takže nový malý súhrn?
Zamilovala som sa do Mariána Geišberga. Presnejšie do jeho hudby.
Zamilovala som si tohtoročnú jeseň. Všetko to šušťavé lístie a žltkavé karotenoidy ako sa aj v tme blyštia.
Prišlo mi o to viac ľúto, že som nikdy nemohla študovať to čo som vždy chcela.
Avšak právne-neprávnou cestou mi pomáha ísť zopár dvojnožcov...V podstate to nieje také zlé.
Sekcia-financie: Po nevydarených pokusoch o dobrú prácu v tomto meste svitla nádej a už mám aj zopár spokojných dní odpracovaných. Jazzová hudbička, voňavá káva, sem tam slovenský soc popík z 80-tych rokov, no hlavne zatiaľ dobrý komunikatívny kolektív, za ktorý ďakujem Bohu.
Je totiž naozaj ťažké sadnúť si s niekym po 15 hodinách, skončiť na pohotovosti a potom popíjať borovičku tak blízko nočnej oblohy.
Stalo sa...A bolo to milé.

Ďalší bod programu je asi taký, že by som sa mala pustiť so zápočtoviek, možno aj tú bakalárku rozrobiť...aj keď nemám pocit, ani dojem, dokonca ani len chuť začať riešiť niečo tak seriózne.

Nič sa mi nechce :) chcem sa len pozerať na fotografie zospinkované nad monitorom, na ktorých je chlapec v červenom tričku,s copíkom bledých vláskov zakusnutý do strapca sladkého rakúskeho hrozna...

Chcem ochutnávať tisíce vín, chcem cítiť mokrú zem a vyhriatu kôru bukových stromov. Chcem znovu niekam ísť. Chcem ísť na veľký výlet. Asi niekam na východ...





...a až všetci umrú budem im chodiť spávať do záhrady...

31 mája 2011

Byť krídlami...zrazenými...


Hocikoho oželiem len Teba nie.
Veď kedysi sme spolu trávili toľko času. Slavín, Rudava, všetky možné hospůdky v okolí a maslové chleby s pažítkou od Tvojej starkej v Levárkach kam som 80-tkou na Tvojom starom kocúrovi zašla...
Cez víkend sme spolu zase raz...snáď nás dvoch nikto a nič nikdy nerozdelí.

11 marca 2011

happy family



"Control yourself.
Take only what you need from it.
A family of trees wantin',
To be haunted"

Áno, MGMT je asi to jediné čo teraz v mojej izbe prehluší to čo mi hučí v hlave už asi 3 dni. 3 dni? Jak keby som toho nemala dosť za tých 18 rokov ( čo je môj brat medzi nami ) čo obohatil náš rodokmeň o ďalšieho člena navyše.
Tsunami v Japonsku, 32 mŕtvych a môj otec mi položí k otvorenej stránke sme.sk šumivé neznámej značky aby som ho dnes podarovala s úsmevom môjmu plnoletému bratovi. To už ako kde sme?! Ja som dostala ( áno aj som si to sama vybrala ) papraď ale od súrodencov asi len obtretie v kuchyni keď šli okolo, že akože dotyk storočia k narodkám. Veď ten parchant ani nevie kedy sa narodili jeho rodičia, nie to ešte súrodenci a ja sa mám dnes hrať zase na niekoho kým nechcem a nikdy nebudem?
Bohužiaľ, niečo sa posralo dávno pred tými 18 rokmi a otec, ktorý je teraz denne doma to nemá šancu zmeniť. O to ani nejde. On to zmeniť nechce, len chce aby jeho jediný syn dostal od každého niečo.
" Inak Peťo, všetko najlepšie. Ževraj ti mám dať tento šampus. Neviem, no asi sa ti ho bojí otec dať sám zo strachu, že by si prepadol alkoholu, ale keďže ja viem čo si zač, že alkohol nenabije tvoje super spomienky z extázy a iných sračiek...počkaj, odchádzam od témy, buď naďalej ten úžasný syn, jediný talentom plný a hlavne jediné decko, na ktoré je foter hrdý." MEGA.
Možno to vyzerá ako žiarlivostná scéna na triko môjho brata...ale skôr to je také verejno-neverejné vynadanie otcovi za to ako si neuvedomuje čo jeho činy robia aj iným okolo neho. Lebo bohužiaľ si spravil 3 deti a ne len jeho a v konečnom dôsledku aj moju sestru. Tá však už s nami nebýva a tak tie prehnané prejavy zase k prvorodenej už nie sú také časté...stačilo mi keď sme pri vianočnej večeri rozoberali s rukami spätými k modlitbe prečo sa vysrala na vysokú školu.
No to je už passé.
Nedávno som sa presvedčila, že ísť na poľovnícky ples s mojimi rodičmi, bude ten ťažký prelomový bod, že spoločne sa zabavíme a uvedomia si, že ja síce ako stredné dieťa aj za niečo stojím a nie je so mnou nuda.
Omyl?...ne ne...Ojeb, samej seba...
Citát večera : " Peťo je jediné dieťa, na ktoré som hrdý."
Wueeey! Porád jebnúť do seba posledný panák a odísť. Nebolo to však tak rýchle. Nechala som Janka teda dofajčiť poslednú cigaretu a až potom sme odišli domov. Či to otec posral, alebo ne si musí uvedomiť sám. Lebo moja snaha o to aby mi prejavil aspoň štipku lásky za 22rokov vo mne skončila. Teraz chcem len prácu a naozaj čo najrýchlejšie odísť hocikam, len už nie byť s ním v priestore 64m2...

18 januára 2011

White Blank Page


Jedného dňa prídem domov skôr a všade bude príjemné teplo a ticho. Slnko sa bude pomaly ťahať k horizontu, ale nie úplne. Vieš ako...bude tam kde ho máme radi a v kuchyni vyčaruje to svetlo, ktoré som vždy všade hľadala.
Otvorím si okno a tá milovaná jarná vôňa prenikne do izieb. Ani si nevšimnem a už budeš doma aj Ty. Zalejem ti kávu a zozadu objímeš už naše bruško. Pobozkáš ma na líce a usmejeme sa na seba...
Práve mám pocit, že hrám hlavnú rolu. Som a budem šťastná.