Zobudila som sa do teplého rána a pomaly skopávala perinu navlečenú vo vidieckom vzore šťastných kravičiek a kohútov. Zťažka som otvorila okno a príval čerstvého vzduchu ma prebral na nohy. Hlava sa mi ešte točila a v ústach som mala nepríjemne horkú chuť piva so zubnou pastou. Keď som sa nakoniec rozhodla opustiť Janíkovu izbu vedela som, že skôr než on ma stretnú v dome jeho rodičia. Vošla som teda ešte tackavo do chodbičky a tam už mi ruku podala a dvoma pusinami privítala jeho mamina. Neskôr aj tato a už boli za nami všetky formality.
Janíka som zobudila niečo málo pred dvanástou hodinou dňa a po piatich hodinách spánku nebol moc nadšený. Nabalil ma uteráčikom a ja som v sprche zmyla hriechy včerajšej noci...aj keď hriechmi sa to v pravom slova zmysle nazvať nedá.
Na raňajky som si neuveriteľne pochutnala na domácom chlebíku s tvarůžkovou pomazánkou, monkey breade a teplom čajíku. Lepšie ako v interhoteli :)
Zjedla by som toho asi dva krát viac, ale v rámci slušnosti som zbalila chlieb do plastovej nádoby a dopila čaj. Chvíľu sme s Janíkom ešte oddychovali v izbe, vychutnávali si nedeľnú siestu a spomínali na včerajšiu oslavu muadého Riška Skaly. Na moje (ne)prekvapenie bolo úžasne, krásne zorganizované, všetci šťastní a aj keď bola chladná noc, atmosféra vydržala až do ranných hodín.
Dohodli sme sa na návšteve Janíkovej starkej a tak sme sa po pár hodinkách aj vybrali smerom na Jány. Pichľavé októbrové slnko nám zohrievalo tváre a tá dedinská ( ešte k tomu záhorácka ) vôňa nás vzala až k druhému bodu dnešného programu. Vošli sme do bráničky a ja som sa nevedela vynadívať na krásne rozkvitnuté čínske ruže a hneď som sa rozbehla kúsok ďalej k voňavému rozmarínu. S úsmevom som sa otočila na Janíka ako bádateľ-objaviteľ nového druhu a on len nechápavo pozrel poza môj chrbát čo vlastne rozmarín je. Čo už :)
Babička bola ako inak milá a od nej z domu by som najradšej ani neodišla. Posadila nás do obývačky, kde bolo príjemne šero a mala som nutkanie sa len zababušiť do deky a pospať si tam do večera. Na to bohužial nebol čas a tak som sa udržiavala hore aspoň rozprávaním sa. Janík sa točil v kresle ako kocúr velebiaci sa tiež na poobedný šlofík no ani jemu to nevyšlo. Zdržali sme sa tu asi niečo cez hodinku, podebatili o realitách v okolí, o vajciach z klietkového chovu a rozdiely v označení v obchodoch, pochválila som záhradku, dali si nakoniec aj prehliadku po nej, zhodnotili že tá mladá magnólia v záhradke nemá dosť miesta pri smreku a preto nekvitla a hlavne to, že Janíka čaká budúci piatok okopanie zopár riadkov úrodnej zeme. Po kríčkoch sa ťahalo babie leto a pavučinky sa ligotali v slnku, ktorému sa už toľko hriať nechcelo. Pri odchode som dostala vetvičku rozmarínu na pamiatku čo ma potešilo viac asi ako keby som mala dostať kyticu ruží...
Prešli sme sa teda do Jánov, labute z kolotočov sa na nás usmiali a my sme si to dali cez námestie, popri kostole až na Zámockú ulicu. Ja som šla navštíviť Hrabalovcov a Janík ostal pár domov odo mňa u krsnej.
Na Riadku 50 na mňa vyštekoval strapatý bradáč a aj york-šír, ktorému ani po šiestich rokov stále neviem prísť na meno.
"Já som si aj myslel, že to už budeš ty." privítal ma Jimmy otvorením dverí. V chodbičke som si zložila batoh a šli sme do obývačky. Po roku som mohla v kľude prísť sem a zvládnuť to bez mojich citových výlevov celé diplomaticky. Akurát sa v televízii oslavovalo víťazstvo na dostihoch, ktoré noviny potom opisovali asi každý deň no jedine Jimmy mal inú prácu.
"Čo navaril si si sám?" podrypla som ho trochu a on odpovedal len s tým svojim smiechom. Bolo mi jasné, že jeho kuchárske umenie radšej uplatní keď bude sám doma v krízovej situácii. Celý Juraj.
Neprítomnosť ženskej ruky bolo ale cítiť na každom mieste v dome. Zmizli kvety, isté dekorácie...no to len ja asi beriem moc detailne. V každom prípade už teraz keď som sa s Jimmym o tom konečne po roku porozprávala som zistila, že asi je všetko tak ako má byť.
* * *
"Co Žanet, nepojdeme von na beera?" ponúkol sa a tak sme si von sadli na drevené lavice. Zhodnotili sme umenie Feriho Burského premeniť les na drevený plot a celkom príjemné posedenie a odpili si z peny.
Rozoberali sme vzťahy, jeho baby, "mojich" chlapov až som to nevydržala a musela načrieť aj tému, ktorá mi rok nedala pohody do našich stretnutí.
"A čo tatino? Jak sa má...po tom...veď vieš, ako je u vás doma?"
"Vieš čo Žanet, úplne v pohode, už je to dobré, dokonca si dnes šiel zabehať a chytil akoby nový dych, taký muaďas je z neho teraz."
"Áno? Tak to ma teší...lebo ja som...ja ti to musím takto povedať. Ja som mala aj problém k vám dojsť, keď už vieš, mamina tam nieje, ono ja viem, možno to je blbé, ani som nebola rodina,ale ja som ju naozaj mala rada a tak som si na ňu tam zvykla...ono to vôbec nebolo ľahké to nejak prekusnúť, nieto ešte k vám dojsť..."
vypadlo zo mňa v priebehu minúty až sa mi nahrnuli do očí slzy. Jimmy sa usmial, akoby s pochopením, že on úplne vie ako som to brala, veď sa poznáme dosť rokov.
"Žanet, zajtra k nám ale v pohode dojdi, aj otec bude rád a bude to dobré."
"No veď jasné, ja sa stavím jak vstaneme..."
"Inak aj toto ti musím povedať. Proste aj keď som mal všelijaké baby, veď vieš, proste so žiadnou holkou som si nebol taký blízky ako s tebou. Ako ja by som si s tebou vedel aj život predstaviť..." to už ale nedopovedal a rozosmial aj seba aj mňa. Chytila som ho za rameno a obaja pokývali s hlavami, že : áno my sme pár storočia. V ten moment som bola naozaj šťastná. Nie z toho, že by sme v budúcnu snáď mali zdieľať spoločnú lóžu. :)
"Ale ja nezabúdam na tú našu dohodu Žanet." šibalsky sa usmial a mňa toto úplne dostalo.
"No jasné Jimmbo! Po 30-tke keď budeme blúdiť po svete slobodní sa vezmeme!"
* * *
"A ty Žanet nedáš si niečo? Pivo, minerálku, džús?" spýtal sa ma tatino.
"No pivo určite néé, ale džús si dám."...dostala som teda svoju objednávku a tak som si cuckala pomarančovú mňamku.
"Si ale nejaká iná Žanet...aj ten účes..."
"No len to povedzte nahlas, priznajte to že som pribrala." vyzvala som ho s karhaním samej seba a mojich stravovacích návykov a on len priznal, že to ale nevyzerá zle.
"Čo k nám ale neprídeš častejšie? Veď si tu nebola pomaly vyše roka..." zastavil sa tatko a ja som len prikívla...vyše roka- presne tak.
"Nebojte sa, ja sem už budem chodiť naozaj častejšie..." usmiala som sa a dodala "...veď my sa vlastne s Ďurim budeme brať.Po tridstatke."
Jimmy sa rozrehotal a na to aj ja. Tatino však vstal, potešene vbehol do kuchyne a položil predo mňa bonbonieru Merci, že nech si dám, pak Tenderku, Milu, Kinder Bueno a mne došlo že o tejto téme som mala držať hubu. :) Takto si ma chce vypásť? Ani omylom! :D
Nakoniec mi pri odchode ale strčil XXL Milku do batohu a ostatné sladkosti do mikiny a všade inde. Rozlúčili sme sa a už som sa zase išla stretnúť s Janíkom, ktorý ma mal vziať na stanicu. Jemu som dala sladkosti z výslužky a pravdupovediac prijal by aj viac. Jimmy šiel na ihrisko a my k Holenkovi ešte na kofolu. Za ten krátky čas sa príjemne ochladilo, tak primerane prichádzajúcemu večeru a to už sme stáli pod vysokými gaštanmi na železničnej stanici.
Cesta do Bratislavy s Vencom a jeho sestrou ubehla rýchlo a ja som sa znovu mohla prepnúť na režim mesta, namosúrených ľudí a všetkého "úžasného" čo ma doma čakalo...
