-Príliš nočná hodina na písanie- pomyslela si, ale cez to všetko unavená vzala pero a otvorila denník. Denník, ktorý nikto nikdy nečítal.
˜ Ležala som v tých voňavých perinách a do pľúc vdychovala ten zvláštny obsah, ktorý mi ako štrnásť ročnej tak zapáchal. Potiahla som si ešte raz a jemne zadržala. Výdychom som pozrela cez okno kde sa konáre stromu jemne hýbali v jesennom slnku. Bol to krásny deň. Začala úžasná jeseň.
Koncom leta som si nevedela ani predstaviť, že by som sa mohla mať tak dobre. Pozrela som na Teba ako mi objímaš stehná a bozkávaš po brušku stále nižšie. Akoby znovu všetko malo byť v poriadku, plné pozitív...
Hudba nám hrala a cez otvorené okno vchádzal čerstvý vánok až som mala zimomriavky. Pamätáš? Bolo nám dobre.
"Poďme spolu do ďalšej etapy..."
Znovu viem precítiť každú chvíľu, každá výzva je mi príjemná, všetko až po úplný vrchol.
Znovu som si potiahla. Oči sa mi privreli a Ty si ma pritlačil k svojmu telu. Prežitie toho konca mi akoby pripomenulo, že som o kúsok viac dospelá a viem si vziať aj to čo naozaj chcem... ˜
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára