Búrka

Po okne stekajú kvapky dažďa a oblohu už dávno zatiahli tmavé ťažké mraky. Krásna búrka. Chodníky sa topia v kalužiach chladnej vody...

Sedím tu pri sviečkach a počúvam len dážď. Niekedy je to krajšie ako šiesta symfónia od Beethovena. Vôňa nesúca sa pod oblohou zasýtila ulice...sú prázdne a predsa plné tej vône... Šumia len prvé listy na topoľoch a vlaky ticho stoja na nádraží... Koľaje sa ligotajú v odlesku lámp a noc si už našla svoje miesto.

Tak milujem búrky...jarné, letné...na jeseň...je to vždy neopakovateľná atmosféra pomaly padajúcich kvapiek vody... Niekedy priam ľadové a niekedy hrejivé ako lúče slnka...

Ohník mi tu tancuje vo sviečkach akoby mal chuť sa hrať s tieňom tulipánu. Od včera mi tu totiž jeden robí spoločnosť. Je ako maľovaný...červený...pár ťahov štetcom žltej ku okrajom... zelené listy, stonka ponorená vo vode...voda vo váze...

Spomienka mi preletela hlavou...rovno až dve...keď v lete raz pri jazere...počas búrky som sa kúpala s najlepším kamarátom. Asi 4 roky späť po priamke času. Všetci ušli to si pamätám, akoby sa báli dažďa...veď v jazere bola tá istá voda.

Vonku vietor, dážď a listy to vialo na hladinu...v tom momente je voda teplá akoby sa všetko zmenilo a nič nemalo zákony...horúca voda zhustne a ja som si v nej ležala pri brehu, pri strome...pri kamarátovi. Akoby som ani nebola doma v Bratislave. Všetko bolo také iné...