I have a dream...

Taký malý príbeh....o tom ako som niekoho stratila...niekoho kto sa na mňa nemôže ani pozrieť. Dôvod? Aj ja by som ho chcela vedieť.

Na mobile sa mi hlási sms...vezmem ho do ruky, pretrem si v noci oči a čítam.

-Brno bolo fakt uzasne. Nemam tu fotky,ale premietam si okamihy a...fuu.. Domov sa tesim len na 2 veci. Ty si jednou z nich! Inak mi nikto nexyba. yannyk

21.8.2007 00:21h

Moje krásne, pomyslela som si. Aj mne chýbaš...šlo mi hlavou a myslela len na deň kedy sa vráti. To lúčenie a odchod by som si nikdy viac nechcela zopakovať. Sama na posteli s listom od neho, plačúc pri našej hudbe.

Leto ubiehalo...prišli prvé jesenné dni a s nimi aj príchod môjho najlepšieho kamaráta.

- Ahoj Jarka! Sedim na plazi, je tma, more rozburene, poprcha a v dialke vidiet blesky. Uplna parada...Domov pridem 14steho a ty pridi 15steho vecer lebo urcite este cely piatok prespim a vecer pojdeme von. Uz sa na teba tesim. Je to vecnost co som ta nevidel... I am burning just for you. Yannyk

30.8.2007 22.20h

Tešila som sa. Aj keď školský rok hnal nás všetkých do blízkej 6 týždňovej praxe nemala som pocit, že ten čas tak rýchlo ubehne. Janík došiel...všetko bolo bez chyby...až na jednu malú. V škole bolo úžasne...denne som sa tešila na všetkých...na objatia a neverila som v to, že náš kolektív bude niekedy taký silný ako mi prišiel tie dni do praxe. Akoby sme si upevňovali silnými lanami naše kamarátstva, ktoré budujeme 4 roky.

Človek sa mohol len usmiať a prejsť okolo s pocitom...áno oni sa majú radi.

Prišla však prax. Veľa ľudí odišlo do Tatier a s nimi aj Janík. Nedávno sa len vrátil a zase odchádzal. Dni práce v pizzerii ma ničili deň za dňom. Plno nevrlých ľudí. Plno sklamaní...no keď odbilo 21.00h vždy som sa tešila na Maťka a na to ako ma odprevadí domov. Jediné plus bolo snáď aj to, že som sa nemusela nič učiť. No hlavne som sa naučila byť pri istých typoch ľudí ticho, usmiať sa a s ich dovolením im vyniesť nehorázne zložitú objednávku. Maťko sa o mňa staral...musel zniesť to ako v noci občas plačem...ako nezvládam tú robotu a všetko. No podržal ma v najťažších chvíľach.

Prax skončila a škola nám "umožnila" návštevu výstavy v PKO. S roztápajúcim snehom po ceste sme sa s babami stretli pred hlavným vchodom a prešli si plnohodnotnú výstavu. Monika niečo riešila s Lenkou no ja som sa stránila celej tej diskusie pretože ak by to bola pravda vedela by som o tom. Len to mi šlo hlavou. Utŕžila som pár "akože chápavých a ľútostných pohľadov" od báb a vyšli sme von. Stretli sme sa s opozdilou Paťou a Kikou a ja som zapichla jednu z prezentačných vlajočiek do malej kôpky odhrnutého snehu. Zvláštna atmosféra panujúca medzi klbkom mojich spolužiačok a pohľady za môj chrbát ma prinútili sa otočiť.

Stál tam. V objatí s Veronikou v bozkoch si snáď ani nevšimol naše pohľady. Cítila som sa strašne zle. Oklamaná? Ani neviem ako to nazvať.

Bola som snáď jeho najlepšia kamarátka?

Prečo by mi klamal...musel to byť omyl...alebo?...

Nakoniec ma baby odtiahli na zástavku MHD kde som len ťažko ukrývala hrču v mojom hrdle. Ostala so mnou len silná trojka. Kika, Paťa a Lenka... snáď sa im niekedy vráti to, že sa museli starať o citovo labilnú kamarátku.

Keď som došla domov všetko bolo iné. Maťkovi som sa síce vyrozprávala, samozrejme len z časti. Nechcela som aby si niečo bral osobne alebo tak ako to nikdy nebolo.

Janko a Veronika?

Ako to?...veď veď mu vadila každá baba...smutne nám volával z Tatier ako chce Simonku...ako ho to všetko trápi a teraz toto. Z toho zmätku som nevedela čo mám robiť a tak som niekoľko dní v škole presedela len tak. Bolo to strašné.

Deň za dňom, keď sa na mňa ani nepozrel...nerozprával sa so mnou. Nakoniec ani nezdravil.

Prišlo obdobie záverečných skúšiek na našej škole a vyčerpaná od snahy, ktorú som do toho dala som nevládala niesť aj bremeno toho, že som stratila najlepšieho kamaráta. Veľa sme sa hádali...naša trieda sa rozdelila na dva tábory a ja som nevedela ako to riešiť. Nikto to nevedel. Nikto si nevedel vysvetliť tú zmenu a stratu dvoch skvelých ľudí.

Veľa nocí som znovu preplakala...veľa nocí ma podržala moja rodina-Baby, Maťko a kamaráti... Nikde však nebol on. Už žiadne blice...žiadne prechádzky sadom, ani len dom číslo 220.

Už je za vodou. Našiel si to čo hľadal. Našiel si lásku. Vždy som chcela aby bol šťastný.

Je tomu už 9 mesiacov. Dozvedela som sa pár vecí, ktoré som ani nemala vedieť. Jeden kamarát...snáď dáme ešte niekedy tvoj VB, keď to nevyšlo.

Možno sa len prekecol a povedal čo nemal...čo mal snáď vedieť len Jimmy. Viem to. A došlo mi to. Mám sen? Už nie...nebudem naivná. Nikdy už spolu.

Ak má byť tvoje šťastie na úkor nášho priateľstva tak to chápem. Chcem len aby si vedel, že stále si v mojom srdci Yannyk.

- Za chvilu sa vratim a bude vsetko po starom...ale zasa s tebou...This pictures.

31.8.2007 00:58h