Príbeh...

V škole nám bola zadaná zase "skvelá" téma na sloh a tak som si vybrala asi pre mňa najľahšiu z nich. Nech sa páči...Zajtra už bude v rukách našej pobožnej pani slovenčinárky... =D

Všedný nevšedný príbeh
Môj príbeh sa začína s príchodom jari. Síce nie vždy je jar taká akú čakáme táto bola najkrajšia a najsladšia zo všetkých.
Ráno ako každé iné, pomyslela som si keď som sa vyteperila z postele a otriasla zo seba perie, ktoré vypadalo počas noci z vankúšov.
„Dobré ránko.“ pozdravila som žaby v rybníku a ony čľupli do môjho čaju. Hladina sa zavírila a sfarbila do žlta. Pretrela som si teda oči a vyšla na terasu nášho rodinného domu. Medzi rozkvitnutými orgovánmi a zlatistými púpavami sa ligotal čerstvý sneh.
„To nie je možné?! Veď je predsa máj.“ zasmiala som sa a skočila do mäkkej perinky. Medová vôňa mi naplnila hlavu a zrazu predo mnou stálo dieťa podávajúce mi veľký sladký lievanec poliaty javorovým sirupom.
„Čo tu robíš tak sama? Poď sa so mnou prejsť.“ navrhol mi malý chlapček v kockovanej košeli a ja som šla. Sneh bol čoraz pevnejší a pod nohami sa nám lámal ako cukrová poleva na punčových rezoch.
„Si ešte hladná?“ spýtal sa s úsmevom a z vrecka vytiahol ďalšie lievance.
„Nie ďakujem.“ zasmiala som sa a rozutekali sme sa k veľkej lúke. Bola plná červených tulipánov tancujúcich s vločkami medového snehu.
„Ako si sa sem vôbec dostala? Doteraz som tu bol sám a chýba mi sestrička.“ povedal chlapček a hompáľal nohami na vysokom strome.
„Sama neviem! Ale budem sa musieť vrátiť domov!“ kričala som na neho do tej výšky no tváril sa akoby ma ani nepočul.
„Nepustím ťa domov. Keď si večer namaľujeme noc budeš tu chcieť zostať navždy.“ trucoval a tak som za ním liezla na ten veľký strom aj s kyticou púpav. Rozprával mi o tom ako mu je často smutno a ako si ma vysníval. Tvrdila som mu, že to je naopak, že ja som si vysnívala tento svet, tú krásu a sladkosť všedného dňa.
Sedeli sme na konári až kým nezapadlo unavené slnko za hory a keď tma objala aj posledný svetlý kútik chlapček vybral z vrecka štetec a namočil ho do kytice púpav. Maľoval po oblohe hviezdy a tie rozsvietili celú krajinku. Každý dotyk štetca cinkotal po tmavomodrej oblohe. Keď sa celé divadlo skončilo zliezli sme opäť na lúku a ľahli si do perinky medzi malé okaté žaby. Chlapček sa ku mne pritúlil a pomaly zaspával v mojom náručí. Hlava mi klesla a tiež som sa oddala snom.
Zrazu som ucítila na tvári veľa niečoho mokrého, studeného a otvorila som oči. Žiadna lúka, žiaden chlapec a už vôbec nie obloha maľovaná peľom z púpav.
„Nechcel som ťa zobudiť ja, ale som rád, že to urobil tvoj pes. Už aj tak zatvárame.“ usmial sa na mňa mladý chlapec z čajovne a upratoval z malého stolíka predo mnou prázdne šálky.
„Asi zaplatím.“ povedala som potichu a zišla aj s ním k pokladni.
„Nech sa ti páči a dobrú noc.“ odprevadil ma k dverám a ja som odchádzala s hlavou plnou myšlienok. V rukách som si niesla moje šteňa a nasadla na autobus smerujúci k nám domov. Prezrela som si účet za čaj kde ma zarazil názov.
- Silný púpavový nálev s domácim medom –
Založila som ho teda s úsmevom do vrecka a od pohľadu na zaspávajúce šteňa ma odtrhol len zvuk cinkotu štetca. Obzrela som sa okolo seba a autobus bol prázdny. Len oproti mne sedel malý chlapček v kockovanej košeli.
„Ahoj...“ povedal...